Signály z diaľky
Diskusii o európskej kríze dominuje Grécko, euroval a osud eura. Budúcnosť Európy sa usilujeme vypočítať: do jedného stĺpca prínosy (či výnosy) spolupráce, do druhého náklady. Neoddeliteľnou súčasťou krízy je však proces, ktorý nemožno vnímať pohľadom účtovníka – prepisovanie sociálneho kontraktu, ktorý garantoval povojnovú stabilitu európskych štátov.
Od prvého apríla začne platiť článok Lisabonskej zmluvy, vďaka ktorému sa môžu návrhy občanov premeniť na legislatívne návrhy Európskej komisie. Túto stredu oznámila Európska federácia odborov v sociálnych službách, že prvou registrovanou európskou občianskou iniciatívou bude žiadosť, aby EÚ uznala vodu a sanitárne služby za ľudské právo.
Samozrejme, cesta od vyzbierania milióna podpisov ku skutočnej legislatíve bude dlhá, osud tejto iniciatívy však bude politicky dôležitý. Jej cieľom je, aby európske právo pomohlo ochrániť univerzálny charakter a dostupnosť jednej zo zásadných sociálnych služieb. A sociálne služby (ich univerzálnosť a dostupnosť) sú podstatnou súčasťou európskeho sociálneho modelu.
Zhodou okolností v tú istú stredu navrhla komisia pravidlá, ktoré majú pomôcť interpretovať tzv. smernicu o vysielaní pracovníkov. Tá reguluje prípady, keď firma poskytuje služby v inej krajine, a „dovezie“ si na to vlastných zamestnancov.
Prijatie smernice v roku 1996 sa považovalo za dôležitý nástroj posilnenia jednotného európskeho trhu. Otvorilo však aj niekoľko zásadných problémov: Akými pravidlami sa majú riadiť sociálne práva vyslaných zamestnancov, dovolenky, odmeny, právo na štrajk? Štátu, v ktorom pôsobia, alebo z ktorého prišli a v ktorom je registrovaný ich zamestnávateľ?
Možné konflikty vzrástli po rozšírení v roku 2004. Nové členské krajiny boli výrazne chudobnejšie, mali nižšie mzdy, zväčša slabšie sociálne štandardy. Čo mohlo zabrániť firme fiktívne sa usadiť v zahraničí len preto, aby mala úžitok z nižšej ochrany pracovníkov alebo z nižších príspevkov do systému sociálneho zabezpečenia?
Dve kontroverzné rozhodnutia Európskeho súdneho dvora (prípady Laval a Viking) dali ekonomickým slobodám na jednotnom európskom trhu prednosť pred sociálnymi právami, najmä právom na štrajk. Po niekoľkých rokoch diskusií a tlaku odborov sa komisia pokúša o nápravu. Rovnako ako v predchádzajúcom prípade, aj tu môže pri schvaľovaní naraziť na nesúhlas členských štátov. Ozýva sa tiež oprávnená kritika, že návrh nie je dostatočný (týka sa iba stavebníctva). Napriek tomu jeho osud bude opäť dôležitým politickým signálom. Sociálne práva a právo na štrajk zvlášť sú ďalšou podstatnou súčasťou sociálneho modelu.
Sociálny model je zase základným kameňom spoločenskej zmluvy, ktorá garantovala stabilitu krajín na starom kontinente po druhej svetovej vojne. Európska integrácia ho nevyhnutne prepisuje. Pokiaľ však neponúkne náhradu za zrušené články „národných“ kontraktov, nemôže si nárokovať na širokú legitimitu. A koniec koncov ani udržateľnosť.