Mňam milión rokov
Podobne ako väčšinu mojich spoluobčanov aj mňa rozrušil fakt, že kuchárske umenie je staršie ako ľudstvo samo. Aspoň podľa najnovších výskumov archeológov, oheň na prípravu potravy používali už praľudia, teda predchodcovia homo erectus (človeka vzpriameného). Ak sme sa doteraz domnievali, že otvorený oheň sa používal iba sedemstotisíc rokov, vo svetle nových vedeckých objavov je to o tristotisíc rokov viac, teda milión rokov.
Neviem posúdiť, či tento vývoj bol až taký prudký a priamočiary a či vôbec pokryl všetky obývané priestory. Lebo len na Slovensku poznám aspoň dve reštaurácie, kde tepelnú úpravu jedla nezvládli dodnes.
Silne ochlpený predchodca človeka, ktorý nám ho v jednej z nich servíroval, bol síce už mierne vzpriamený, ale jeho chôdza bola ešte stále pomerne tackavá a artikulácia nevýrazná a nezreteľná. Nedalo sa celkom dobre pochopiť, či práve hovorí o eurovale, alebo o svojej prvej láske. S vodou istotne neprichádzal do styku, ale s určitou formou ohňa pravdepodobne áno, lebo bolo zrejmé, že pri živote ho drží výlučne na ohni dobre vypálená pálenka.
V každom prípade tieto najnovšie objavy zatienili osud pečeného prasiatka, ktorý strana Sloboda a Solidarita nedávno darovala Kresťanskodemokratickému hnutiu aj s funkciou v parlamentnom výbore. Aspoň podpredseda hnutia v televíznej relácii tvrdil, že nevie, čo sa s prasiatkom potom stalo. Jeho osud môžeme iba tušiť.
Je to zaujímavé aj preto, lebo kanadský antropológ Michael Chazan v tejto súvislosti vyslovil domnienku, že „stretávanie sa okolo ohňa mohlo byť rozhodujúcim faktorom, ktorý nás robí spoločenskými tvormi“. Preto nás môže iba tešiť, že veľkonočné sviatky majú svoju tradičnú formu, že sa napríklad v pondelok nestretnú s korbáčmi, voňavkami a maľovanými vajcami politické strany, ale iba ľudia, ktorí sa radi vidia.
Po uplatnení rituálneho domáceho násilia (dúfam, že umierneného) zasadnú okolo pomyselného ohňa, teda k prestretým stolom, aby si našli chvíľu navzájom, ale aj upriamili pozornosť na sviatočné jedlo. Lebo aj v tom sú rodinné spoločenstvá na Slovensku schopné neuveriteľných a čarovných vecí. V tisícoch podôb sú totiž vždy aj tisíce rozdielov.
Ak by som navštívil v týchto dňoch všetky domácnosti, verím tomu, že všade by mi chutilo, že všade by boli síce odlišné, no preto azda nie menej strhujúce šalátiky, klobásky, vajíčka, koláčiky…
Býva zvykom nariekať v tejto chvíli nad plytvaním, obžerstvom, nestriedmosťou, ale musím priznať, že vôbec nemám takýto úmysel. Ak je niečo pripravené s láskou a rešpektom voči ostatným, zvyčajne je to chutné o to viac. Má to v sebe aj prácu, aj dar, aj ohľaduplnosť a napokon aj tvorivosť. Je to svojím spôsobom umenie cizelované milión rokov.
Ospravedlňujem sa tým, ktorí zo zdravotných či iných dôvodov nemôžu a týmto mojím nepresvedčivým názorom súhlasiť. Tým ostatným by som chcel venovať úsmevnú a sebaironickú myšlienku francúzskeho humoristu Michela Colucha: „Vždy držím aspoň dve diéty naraz. Z jednej sa nikdy poriadne nenajem!“