Cesty hrdinov
Hrdinovia to v našej krajine vôbec nemajú ľahké. Zdá sa, že v nej už nemôžu zohrávať takmer nijakú úlohu. Ak sa totiž vynorí nejaká podobná osobnosť, či už zo vzdialenejšej alebo bližšej minulosti, nemilosrdne ju zmietne tvrdá kritika a pomerne skeptický pohľad na jej život a úsilie.
Lenže taký pohľad môže mať aj určité nevýhody, napriek tomu, že skeptický postoj je možné ľahko zaujať k čomukoľvek. K jeho nevýhodám patrí najmä to, ako na to upozorňuje nemecký filozof Hegel, že skeptici si problém zvyčajne veľmi zjednodušia a vďaka tomu sú s ním potom rýchlo hotoví.
Preto ma ani veľmi neprekvapil článok Názov nábrežia po Svobodovi je zarážajúci pána Romana Hofbauera v Bratislavských novinách. Opisuje v ňom funkciu generála Svobodu v bližšie neurčenom čase, teda vlastne vtedy, keď bol pán Hofbauer ženistom protivzdušnej obrany v Litoměřiciach a „Svoboda bol veliteľom ochrany československej štátnej hranice v juhozápadnom sektore“.
Podľa článku malo Svobodovo pôsobenie za následok „desiatky mŕtvych zbehov, pochovaných na tajnom vojenskom cintoríne“. Nuž ak by bolo za takéto čosi (hrôza pomyslieť) po ňom pomenované nábrežie v Bratislave, nebolo by o čom uvažovať.
Lenže Nábrežie armádneho generála Ludvíka Svobodu nesie svoj názov podľa iných stránok jeho osobnosti a iných súvislostí. Jeho životopis je napokon bežne dostupný. Po likvidácii Československa Nemeckom v období druhej svetovej vojny bojoval v Poľsku proti nacistickej armáde; v Sovietskom zväze zorganizoval československé jednotky, prebojoval sa s nimi k slovenským hraniciam. Od nich prešiel v tvrdých bojoch celým Slovenskom až do Prahy. Od začiatku bojoval na strane protihitlerovskej koalície. Bol prezidentom v najťažšom období povojnového Československa – počas okupácie sovietskymi vojskami v roku 1968. Odmietol vtedy vymenovať „robotnícko-roľnícku vládu“ inštalovanú sovietskou okupačnou mocnosťou, osobnou statočnosťou zachránil životy politikov odvlečených do Moskvy. Mal pochopenie aj pre Slovákov. Podpísal vo funkcii prezidenta zákon o česko-slovenskej federácii.
Ja viem, že to nie je všetko. Cesty hrdinov sa vždy budú odlišovať od putovania svätcov. Lenže v období, keď sa z „našich“ vojnových hrdinov stávajú „takí nejakí partizáni“, môže mládež nachádzať takpovediac čisté vzory už iba v nespočetných idealizovaných a mýtotvorných publikáciách o nacistických hrdlorezoch. Pritom práve vo vražednej nacistickej ideológii civilizácia vraj „končí na východ od Drážďan“.
Kdesi na východe by mal, aspoň podľa pána Hofbauera, skončiť aj Svoboda: „Jeho hlavné vojenské zásluhy sú v pôsobení na východnom fronte za druhej svetovej vojny, preto jeho pamätník by bol akceptovateľný na východnom Slovensku.“ Nuž práve toto „východný front“ pred koncom vojny asi nevedel. Bol by skončil na východnom Slovensku, ako by sa azda patrilo, a nie kdesi vo Viedni, v Bratislave, Prahe alebo rovno v Berlíne.