Na ostrí noža
Vystúpi Grécko z eurozóny? A čo potom? Nemalo to urobiť už dávno? Grécke parlamentné voľby a neschopnosť vytvoriť vládnu koalíciu vedú k opakovaniu volieb, zvýšila sa tak pravdepodobnosť odchodu krajiny z eurozóny. Euroexorcisti rozličného ideologického pozadia si môžu s pochmúrnym zadosťučinením povedať: vraveli sme to už pred dvoma rokmi... No, nie tak rýchlo.
Na možnej ceste Atén z menovej únie je mnoho „ak“ a „asi“. Podľa prieskumov by sa v opakovaných voľbách mali ešte viac posilniť strany, ktoré odmietajú súčasné podmienky poskytovanej „pomoci“. Júnové voľby tak môžu dospieť k podobnému patu ako májové.
V júni Grécko nedostane ďalšiu tranžu pôžičky a Európska centrálna banka môže odstrihnúť grécke banky. Krajina nebude mať peniaze na vyplatenie dôchodkov, miezd vo verejnom sektore a ďalších účtov. Ak nebude chcieť čeliť skutočne vážnemu sociálnemu výbuchu, ostane jej jediné: vrátiť sa k národnej mene, denominovať na ňu vnútroštátne záväzky, zaviesť reštrikcie na vývoz kapitálu do zahraničia a výmenu novej drachmy za zahraničné meny. Ak aj odhliadneme od technických komplikácií, pre Atény by to bol skôr zúfalý krok ako riešenie.
Následky pre eurozónu je ťažké predvídať. Vďaka opatreniam prijatým za posledné dva roky by však mohli byť menej katastrofálne. Pri všetkých výhradách, ktoré máme k pomalosti, nedôslednosti a politickej krátkozrakosti, s akou sa Európska únia pokúša riešiť dlhovú krízu, dnes má k dispozícii viac nástrojov na jej utlmenie. Na rozdiel od mája 2010 existuje dočasný euroval a trvalý sa vytvára.
Vďaka zmenám prijatým minulú jeseň môže pôsobiť aj preventívne. Súčasné aktivity Európskej centrálnej banky, bez ktorých by sa kríza dávno rozšírila do Španielska a Talianska, boli pred dvoma rokmi nepredstaviteľné. Ak by sa tzv. gréckou, portugalskou či írskou cestou vybrala ktorákoľvek z týchto dvoch veľkých ekonomík, znamenalo by to pravdepodobne koniec menovej únie.
Podčiarknuté a sčítané: posledné dva roky boli v EÚ predovšetkým kupovaním času. Tvrdý bankrot, nasledovaný vystúpením z eurozóny, by bol pre Grékov rovnako zničujúci. Ostatní však majú dnes väčšiu šancu ho prekonať. Je to cynická kalkulácia, no o Grécko šlo od začiatku maximálne v druhom rade.
Tak ďaleko to však vôbec nemusí zájsť. Grékov a Európu čaká niekoľko týždňov približovania sa k osudnému 17. júnu. Nie je to len deň opakovaných parlamentných volieb, ale aj hranica nebezpečného a neprebádaného teritória. Strach z neho môže prinútiť Grékov voliť centristické strany. Niektoré zo strán odmietajúcich podmienky pôžičky možno svoj postoj zrevidujú. Ak sa však bude Európa spoliehať iba na to, je to balansovaním na ostrí noža.
Atény potrebujú od svojich partnerov pozitívne signály. Nie ako ústupok, ale ako dôkaz, že sme ochotní riešiť skutočné príčiny krízy. Teda nie donekonečna opakovať mýty o kríze ako dôsledku „morálneho zlyhania“ a nevyhnutnosti očistca.