Veci
Vysokoškolákom sa skončil ročník, a tak sa všetci sťahujú domov. Niektorí dočasne, iní na stálo. Všeličo vyhodia, iné nepotrebné, ale zachovalé veci, kusy nábytku, vázy, šaty, knihy, suveníry predávajú vo dvoroch. Zavše, keď vidíte to, čo predávajú, máte pocit, akoby ste niekomu nazreli do hlavy.
Plagáty, plyšáky, teplé ponožky, vianočný pulóver so sobom, spievajúcu rybičku, balerínky, futbalovú alebo volejbalovú loptu, policu aj s knižkami, tričká, sukne, kľúčenku robota, taniere so zvieracím motívom… Chtiac-nechtiac sa so všeličím musia rozlúčiť a časť života zostáva tu, na mieste, kde chodili do školy.
Ani vyhodené veci nie sú na zahodenie. Použiteľné, zavše nové kusy nábytku, funkčné kávovary, hriankovače, televízory či lampy. Idete okolo, zariaďujete sa, ak sa dobre pozeráte, nájdete aj onakvejšie kúsky, hocikedy aj staré či starožitné, veci, čo majú šmrnc a iskru. Škoda, že tak ďaleko bývame a už ideme domov, pomyslím si, vidiac kolekciu nábytku. Američania vôbec použiteľné a staré kusy nábytku najskôr ponúknu zadarmo na chodníku. Dva dni chodíte okolo, stretávate stoly a stoličky, ak si ich nik nevezme, na tretí deň prídu smetiari a naložia nábytok.
Tento týždeň bola naša ulica ako veľká obývačka. Nielen študenti, asi aj jarné upratovanie, na chodníku, čo vedie k nášmu domu, bola stará skrinka plná malých zásuviek, starožitné kreslá v zachovanom stave, dva gauče, jedno stolové, dve stojaté svietidlá, kožená sedačka, tri televízory, jeden hriankovač, jeden kávovar.
Slovo „mať“ akoby sa tu začalo odkláňať od toho, čo naozaj znamená a kamsi sa posunulo. Veci, šaty aj nábytok sú lacné (horšie je to s potravinami a službami), väčšina má všetko, pokazené a okukané sa ľahko vymení za nové, pre niekoho však moje staré a okukané môže byť neokukané a nové, veci majú slúžiť, až do posledného dychu by mali, tak ich ponúkajú susedom a okoloidúcim.
Nie, nie som idealistka ani si nenahováram, že to všetko robia z lásky k blížnemu, len sa mi to páči. Čo sa mi na tom páči, zdokumentujem nedávnym zážitkom.
Na chodníku na našej ulici Hobart som zbadala krásnu starožitnú vyrezávanú stoličku. U nás v starožitníctve by po takej skočili. Aj ja som „skočila“ na med, chcela som ju ako túlavého psíka zobrať na chvíľu k nám „domov“, do nášho amerického domova, aby sa trochu „zohriala“, pozhovárala sa so svojimi americkými kolegyňami u nás, aby ešte slúžila a páčila sa, lebo dáme jej kalibru sa predsa nepatrí stáť na chodníku. Takmer som to urobila. Stoličke sa na jednom mieste odlúpil kúsok dyhy. Maličký, asi tri krát tri centimetre. Ten kúsok majiteľ priložil a položil na sedadlo aj s fľaštičkou lepidla pre budúceho majiteľa. Táto pozornosť ma dojala.
Stoličku som nechala pre niekoho, kto si ju nechá a nebude ju musieť o nejaký čas „vyhodiť“ ako my. Toho „psíka“ som opatrila a nakŕmila obdivným pohľadom.
Už dávnejšie ma zaujala zvláštna pozornosť, akú tu ľudia prejavujú voči sebe navzájom. To, ako sa dávajú do reči medzi sebou cudzí ľudia v autobuse či v potravinách a na ulici… Toto je akoby „pokračovanie“ tej pozornosti.
Takmer som ten kúsok dyhy prilepila, ale neurobila som to. Niečím si tú stoličku bude musieť budúci majiteľ skrotiť a získať.