Zlatý dážď
Každý vie, aké ťažké je vybrať si celoživotné povolanie, veď od toho závisí aj kvalita života. V podstate nad touto ťažkou otázkou rozmýšľa človek už od detstva.
„Čím by si chcel byť?“ pýtajú sa ho často príbuzní a rodinní priatelia, a on zaraz vysloví svoj plán a súčasne veľkú túžbu: pirát, traktorista, bezdomovec, projektový manažér, Indián, kozmonaut, riaditeľ ľudských zdrojov, neprepustený rušňovodič.
Pôvodná pestrosť povolaní sa však už z detských snov vytratila. Ak sa dnes spýtame dieťaťa, čím by chcelo byť, každé druhé v tom má úplne jasno. „Kádéhákom!“ vystrelí chlapec či dievča úplne bez rozmýšľania. K tomu, aby sa dieťa stalo členom Kresťanskodemokratického hnutia, ho najčastejšie nevedú religiózne, teologické či azda politické názory, ale najmä spôsob odmeňovania, ktorý je dnes na Slovensku iba v tomto hnutí adekvátny vynaloženej námahe.
Keby niekto dostal popri slušnom plate za pár mesiacov napríklad šesť miliónov v starých korunách, myslím si, že by mohol mať pocit dobre vykonanej práce. A ani by mu veľmi neprekážalo, že je to v korunách, pretože aj drobné mince z tejto odmeny by si mohol v banke vymeniť za eurá až do konca roka 2013. Ale v podstate by azda ani nič meniť nemusel, lebo taká veľká a takpovediac moderná slovenská kresťanská odmena sa dá istotne sprostredkovať aj elektronicky. Nebola však, našťastie, v tejto súvislosti jediná.
Práve v týchto dňoch na viacerých šťastlivcov prší zlatý dážď a pomyselne ich v očiach ľudu premieňa na pomerne neobľúbených tučných Grékov. V podstate však tento slovenský „europríval“ nikomu až tak neprekáža, hoci tento dážď nespôsobuje väčšiu úrodu, iba to, že slovenská prsť bude zase o niečo suchšia. Ale aspoň v nej už ani platinové sitká neskorodujú, ako sa onehdy stalo v štátnych skladoch.
Chyba je očividne iba v ľuďoch. Väčšina si totiž štát predstavuje ako svojím spôsobom solidárne spoločenstvo občanov, ktoré sa prepracúva k pokroku, k lepšiemu životu, napríklad aj ku skvostným vedeckým a umeleckým výkonom.
Ide zrejme o úplne chybnú a už dávno zastaranú predstavu. Človek iste štátny útvar pochopí ľahšie a presnejšie, ak si ho predstaví ako veľký kus slaniny, z ktorej si treba šikovne čo najviac odfakliť. Iba tak možno vytvoriť vzory, ktoré budú na mladých ešte dlho vplývať. Nemôžu predsa nimi byť nejakí nestranícki „nímandi“.
Veľmi povzbudivé je v tomto smere aj stanovisko bývalého ministra dopravy, predsedu KDH Jána Figeľa, že výšku odmien nepodpísal, vraj iba ich podmienky.
Viem, že som to už azda spomenul, ale predsa mi to opäť niečím pripomína slávnu epizódu z diela anglického spisovateľa Charlesa Dickensa Kronika klubu Pickwickovcov. V nej námorník v prístavnej krčme nožom bodol čašníčku do ramena. Niečo sa mu na tom asi nezdalo, pretože sa na druhý deň do krčmy vrátil s tým, že je ochotný na celú vec zabudnúť.
Preto nám zostáva iba dúfať, že neprajníkom výhercov vo veľkej odmeňovacej súťaži už bývalý pán minister aspoň odpustil.