Teplé pivo
„Teplé pivo! Studené párky!“ Pamätám si, ako sme v detstve napodobovali svojrázneho predavača z menšieho mestečka, na ktorého sme narazili na školskom výlete.
Prebudil v nás nadšenie svojím neobvyklým prístupom, zúfalo jednoduchým vtipom, no najmä určitou nepopierateľnou svedomitosťou, s ktorou sa nahlas staral o to, aby propagácia jeho tovarov a služieb nemala zavádzajúci charakter. A naozaj nemala. Párky sme ochutnali, boli skutočne studené. Pivo ochutnal učiteľ a bolo skutočne teplé.
„To vaše pivo je naozaj teplé!“ vyčítal mu.
„A čo mám robiť? Mám vás klamať? Veď by ste na to aj tak prišli!“ nedal sa zmiasť predavač.
Celkovo išlo o obdobie, v ktorom technická vybavenosť jednoduchého pultu „pri autobusoch“ ešte nemala charakter predbiehajúci dobu. I ľudia boli nenáročnejší, pravdovravnosť sa cenila. Teda aspoň mimo politiky. Formy predaja i propagácie sa odvtedy zmenili. Niečo z predavačovho zúfalstva sa však prenieslo aj do neskorších čias. Technický pokrok nepomáhal.
Pamätám si na privatizáciu samoobsluhy neďaleko bydliska. Prechod tohto chatrného veľkopodniku zo štátneho vlastníctva do súkromných rúk spôsobil, že chladiace pulty sa už nikdy nezapli. Zostali tam, ale už nechladili. Nafúknuté jogurty a zelenkasté nakrájané salámy nasvedčovali tomu, že niekde sa stala chyba.
„To žerie energiu!“ vysvetlila mi s pohŕdavým krikom nová ekologicky založená majiteľka. „Kto to bude platiť? Ja?!“
Zahanbil som sa. Pred očami mi hneď vysychali juhoamerické pralesy, v Grónsku sa z ľadovcov odlamovali strašné kusy ľadu a padali z teplého vzduchu do ešte teplejšieho mora, novopečená neumytá živnostníčka v úbohých nepraných handrách si so solidárnymi bezdomovcami otvárala posledné škatuľové víno… Apokalypsa! Hrôza pomyslieť.
Železná logika týchto argumentov nás sprevádza dodnes. Električky, autobusy, vlaky, ktoré nechodia, lebo sa to nevypláca. Banky, v ktorých práve teraz „nemajú“ peniaze: „Choďte do bankomatu, tam je to lacnejšie!“ Surové čerstvé mäso, v ktorom je iba 80 percent mäsa. Tovary a služby?
Pokazené a plesnivé vajíčka, o ktorých nikto nič nevie. Podľa kontroly, podľa predajcu, podľa výrobcu, sú úplne v poriadku. Na vine môže byť iba nesvedomitý novinár, ktorý ich vyfotografoval. Nikto a nikde nikdy nespravil chybu. Obchodný reťazec je vzorom cnosti, dodávateľ ho v tejto cnosti úplne prekonáva, ba ani dnešná sliepka nie je azda taká neschopná a hlúpa, aby vajce zniesla pokazené.
Chyba je očividne len vo vajci, ktoré sa v pokroku nevyrovnáva s jogurtom. Dnešný jogurt už vo väčšine prípadov vydrží pol roka na slnku bez toho, aby výrazne zmenil farbu a chuť. Vajce ešte nie. Aspoň kým sliepky samy od seba nezačnú konzumovať igelitové granuly, ropné deriváty či priamo dioxíny, a to všetko s bohatou predvianočnou nádielkou „éčiek“.
A predsa človek akosi podvedome očakáva od obchodu návrat k pôvodnej úprimnosti:
„Kúpili ste si u nás niečo na jedenie? A nič sa vám nestalo?! Skúste si tie veci zapamätať a odporúčajte ich aj svojim známym!“