Ako ochorieť
Napriek tomu, že sa v súčasnosti väčšina spoluobčanov snaží neochorieť a odušu konzumuje cesnak, cibuľu, kapustu, brokolicu a podobné nespoločenské potraviny, predsa sa im, napriek tomuto vypätému úsiliu, z času na čas "takô zlô", ako je choroba, pritrafí.
Kedysi sa chorobou postihnutý človek iba s krikom a hlasným stonaním zvalil na lôžko a bezstarostne sa pomocou lekárskej vedy a príbuzných navracal k pôvodnému zdraviu. Takýto voluntaristický a ľahkovážny prístup k vlastnej chorobe už, žiaľ, na Slovensku nie je možný.
Chorobu si dnešný pacient musí vyberať rozvážne, teda predovšetkým tak, aby svojím nepremysleným stavom nenaštval lekárov, poisťovne, ministerstvo zdravotníctva alebo dokonca statočných distribútorov liečiv v „apatieke“. Preto si predovšetkým musí voliť chorobu lacnejšiu a ľahšiu. Najlepšia choroba je v tomto zmysle tá, ktorú si sám za pár hodín vylieči odvarom zo šalvie alebo horúcou slivovicou s medom či hrubým jogurtovým náterom na holom tele. Tie ostatné predstavujú nepríjemný problém, na ktorý môže doplatiť, a to rovno podľa pomerne utajovaných cenníkov. To najhoršie, aspoň podľa médií, čo môže dnes vo svojej chorobe urobiť, je vyhľadať lekára. Je to u pacientov tá najčastejšia chyba.
Často sa môžeme ešte aj dnes stretnúť s prípadmi, že bolesťou všelijako skrúcaný človek sa lekára priam dožaduje. Vyplýva to aj z určitej naivity pacienta, ktorý si celkom bezdôvodne myslí, že ak platí nemocenskú do poisťovne, tak by ho mal lekár ošetriť a poisťovňa, voči ktorej je práve vo vazalskom vzťahu, to už potom s lekárom dá do poriadku. Lenže poisťovňa si zvyčajne veľmi dobre uvedomuje, že väčšina peňazí, ktorými disponuje, pochádza práve od pacientov a práve im teda – aspoň virtuálne – patria. Preto veľmi zodpovedne dohliada, aby lekár pacienta cez poisťovňu celkom neošklbal.
Každý si istotne pamätá niekoľkomiliónový účet, ktorý exminister financií Ivan Mikloš svojho času predkladal Robertovi Ficovi, pričom išlo o sumu, o ktorú v nestráženej chvíli falošní lekári, podlo skrytí za krvavými obväzmi nevinných pacientov, počestné poisťovne takpovediac ogabali. Peniaze pacientov boli doslova bez zisku rozprášené do vzduchu. Dnes už to nehrozí a poisťovne, podľa všetkého, mnohým lekárom už nedávajú skoro nič. Má to svoju hlbokú logiku: Prečo by lekári nemohli žiť ako učitelia?
Niektorí lekári sa však domnievajú, že by im niekto predsa len platiť mal. Pani ministerka však pacientov v médiách nabáda, aby to nerobili. Nuž dobrú radu dnes chorý človek potrebuje najviac. Za najlepšiu v súčasnej situácii slovenského zdravotníctva teda možno považovať asi tú, ktorú dal v slávnom Cervantesovom románe statočný a verný zbrojnoš Sancho Panza svojmu umierajúcemu rytierovi Donovi Quijotovi: „Ach,“ povedal Sancho s plačom, „neumierajte, milostivý môj pane, ale dajte si odo mňa poradiť a žite ešte dlhé roky; veď je tým najväčším bláznovstvom, aké len človek môže urobiť v živote, len tak z ničoho nič sa do hrobu položiť!“