Medziplanetárne diskusie
Za posledné tri roky niekoľkokrát zaznelo, že eurokríza má prinajmenšom jeden pozitívny aspekt: posunula Európu do centra verejných diskusií. Lenže nie je to také jednoduché. Hoci sa debata "europeizovala" v témach považovaných za dôležité, súčasne sa "nacionalizovala" z hľadiska ich vnímania a analyzovania.
Budúcnosť starého kontinentu a nášho miesta na ňom už nerozoberajú iba politici, diplomati a „experti“ na pokútnych konferenciách. Býva na prvých stránkach novín, v hlavných správach. Stala sa témou krčmových rečí.
Najsledovanejším programom síce ešte nemôže konkurovať, no už to nie je utláčaný vydedenec, ktorý sa dostane do médií len prostredníctvom projektu plateného z európskych peňazí. To sme chceli. Silnie európska verejná diskusia. A cez ňu sa konečne rodí „európska verejnosť“. Alebo nie?
Nie je to také jednoduché. Ak sa má Európska únia posunúť k hlbšej politickej integrácii, je čo najširšia verejná diskusia potrebná. Samozrejme, že v nej budú zaznievať polopravdy i vyslovené lži. Samozrejme, že vyplaví na povrch predsudky a vžité predstavy.
Samozrejme, že témy v nej budú inštrumentalizované a za veľkými ideami sa budú skrývať malé, úzke záujmy. Tak už to s verejnými diskusiami chodí. Pre krok, ktorý sa Európa chystá urobiť, je však dôležité, aby sa o nej hovorilo verejne a čo najširšie.
Lenže ďalším charakteristickým znakom tzv. diskusie o Európe je jej nacionalizácia z hľadiska spôsobu vnímania problémov, ich analyzovania, navrhovania riešení.
Nemec počúvajúci správy niektorého z južných štátov sa môže cítiť ako na inej planéte. Čože? Krízu nespôsobili rozhadzovačné vlády? Tak čo potom? Hádam nie nemecká „šetrnosť“? Naozaj nie je nemecký hospodársky model najlepší? Vraj je súčasťou problému, nie riešením pre Európu? Podobné pocity môže zažiť Grék, ktorý si otvorí nemecký bulvárny denník Bild.
Takže celý problém Európy spočíva v tom, že sme leniví? Keď nás vykopnú, bude lepšie? Nielen že sa cítia ako na inej planéte. Tá planéta je aj nepriateľská. V takomto prostredí sa ťažko formulujú riešenia, ktoré nie sú iba výsledkom aktuálnej mocenskej rovnováhy.
Došli sme k rozhodujúcej križovatke. Krízu už nemôžeme riešiť jej odsúvaním, kupovaním času, zaoberaním sa následkami, namiesto príčinami. Naťahovanie pravidiel fungovania EÚ a eurozóny, ich prispôsobovanie „zadnými dverami“ má svoje limity. A vytvára zásadný problém s legitimitou, ktorý podkopáva legitimitu a životaschopnosť celého integračného projektu.
Európa potrebuje nové pravidlá. V tom má nemecká kancelárka Angela Merkelová pravdu. No diskusia o nich nemá zmysel, ak sa nám medzitým Európa rozpadne pod rukami. V tom má pravdu francúzsky prezident François Hollande.
Nové pravidlá nemôžu stáť na mocenskom princípe a jednostrannej (a nesprávnej) interpretácii, kto je dobrý a kto zlý. V tom má zase pravdu napríklad Alexis Tsipras, líder radikálnej gréckej strany Syriza.
Ťažko dokážeme žiť na jednom kontinente, ak sa budeme tváriť, že sme z rozličných planét.