Služobníčkovia
Staronové súsošie s generálom Štefánikom si obyčajní smrteľníci zblízka obzrú najskôr o rok, keď dorastie štvrť Eurovea. Dovtedy im musí stačiť pohľad z opačného brehu Dunaja, prípadne z výletnej lode.
Lebo pri pondelkovom odhaľovaní sochy sa na prísne strážený pľac pod ňou dostali len vyvolení. Pardon, okrem skupinky neurodzených s úlohou priblížiť onen zážitok verejnosti. Nemysliac tým len slovenský novinársky sliz, ale aj žurnalistov z Francúzska či Česka. Úrad vlády však všetkým zabudol zdôrazniť, že podmienkou účasti je škatuľka poslednej záchrany a absolvovaný kurz prežitia.
Po dôkladnej osobnej prehliadke totiž organizátori početné novinárske stádo vohnali na malú otvorenú plochu staveniska, kde naň na stojáka, s technikou pod nohami, bez WC a vo zvírenom prachu dve hodiny pieklo slnko. Cez plôtik pritom tí idioti a klamári sledovali, ako sa vedľa vo VIP stane rozdáva ľadová minerálka. Rodiaca sa všeobecná dohoda, že sa na celú vládnu parádu treba vykašľať, napokon padla. Z úcty k Štefánikovi a nezáujmu o nové premiérove prívlastky.
Húf konečne pripustený k soche bol vzápätí vohnaný do inej ohrady, z ktorej sa nesmel pohnúť ďalšiu viac ako hodinu. Ani napriek hroziacej búrke, z ktorej sa, našťastie, vykľul iba milosrdný dážď. Ani dlho po skončení ceremoniálu.
Nedá sa nepoďakovať. Ďakujeme.