Garážové clivoty
Pred šesťdesiatimi rokmi bolo v Bratislave možno niekoľko sto áut. Ale v noci na ulici neparkovalo ani jedinké. Všetky garážovali. Niežeby už vtedy autá kradli. Ale mohol by takýto rodinný poklad zmoknúť. Či nebodaj nachladnúť.
Roky som garážoval na konci Prievozu či vtedajšej Petržalky. Potom som býval v rodinnom dome, do garáže som to mal bližšie. Len pár metrov cez záhradu. No a keď sme nakoniec znovu zakotvili v činžiaku, čo s autíčkom? Už bolo zvyknuté na strechu nad hlavou. A tak som prikúpil jednu takú kajutu vo veľkogaráži na druhom konci mesta. Ďaleko. Nechal som auto nocovať na ulici pred domom raz, druhý raz. Až si zvyklo. Garáž zarástla pavučinami. Tak som ju predal. Nuž, chumaj sprostý.
Vlastniť dnes garáž – učinený majland. Mohol som v nej založiť firmu na kúpu a predaj emisií. Ak to za tri mesiace vynesie dve miliardy, garáž by sa bohato rentovala. Isteže, k tomu nestačí len garáž. Je zapotreby aj koaličný partner, ktorý kšeftík dohodí. No však by som sa s ním podelil fifty-fifty. Nie som žgrloš. Alebo by som do garáže naukladal zo desať starčekov. Po 300 eur za kus, tiež slušné prilepšenie k dôchodku. Len kde zohnať garáž, keď som si svoju ľahkomyseľne odpásol?