Doprava ako adrenalín
Na námestie prifrčal autobus. Keďže som s ruksakom na chrbte a po prešliapaných kilometroch túžobne čakal na spoj do Chtelnice, spýtal som sa šoféra, či smeruje do tejto obce.
Nevrlo ma odkázal na tabuľu za predným sklom – vraj si môžem prečítať, či to tam má napísané alebo nie. Cieľovou stanicou mala byť Trnava, ale kto už má vedieť, či spoj do nej ide cez Chtelnicu? Na tabuli predsa nemôže mať vypísané všetky zastávky. A potom, človek uvažuje prakticky – radšej sa raz opýta, akoby mu mal spred nosa odísť posledný autobus. Dialóg s nevrlým vodičom sa vyvíjal nekonštruktívne:
„Normálne, slušne som sa vás opýtal.“
„Veď ja vám slušne odpovedám!“
„V poriadku, ďakujem, šťastnú cestu (ironicky).“
„Zbohom (zlostne).“
Nuž, stane sa, že ľudia rozhovor začnú už od začiatku akosi bez šance si porozumieť. Sú vodiči autobusov ochotní, milí, dokonca ochotní vyčkať na zastávke, kým si cestujúci vyberie hotovosť z bankomatu. A sú aj celkom opačné príklady. Akurát takéto stretnutie v človeku navodí otázku, načo sú vlastne dobré toľké peniaze investované do rozvoja cestovného ruchu a do rôznych programov na jeho podporu, keď potom turista v reálnom živote natrafí na takúto mieru neporozumenia… A to ešte turista Slovák, rozumejúci slovenčine, ovládajúci, kde sa nachádza Chtelnica, Piešťany či Vrbové. Čo taký Američan alebo Talian? Ten by musel neprívetivého vodiča rozzúriť do nepríčetnosti.
Pritom na autobusových zastávkach len zriedka vidieť tabuľky, kde vlastne sme a kam ideme, cestovné poriadky sú dotrhané alebo počmárané, prípadne zredukované na výpočet odchádzajúcich spojov bez podrobnejších informácií. Ak sa k tomu pridá „zhovorčivý a ochotný“ šofér, turista má zaručený adrenalínový zážitok. Podobne ako pri pátraní po riedkych a nenadväzujúcich spojoch, pri cestovaní v plných autobusoch. Alebo, aby sme nevynechali železničnú dopravu, pri kupovaní cestovného lístka na stanici, keď človek pri jedinom fungujúcom okienku okúsi riadnu dávku stresu, či sa mu podarí stihnúť vlak, alebo doň radšej nasadne ako čierny pasažier s ružovou vyhliadkou, že sa aspoň dostane do cieľa, aj keď s prirážkou.
Cestovanie verejnou dopravou je samo osebe dobrodružstvo. V Bratislave, jej okolí aj v iných kútoch Slovenska. Týka sa to každodenného dochádzania do práce aj výletov a turistiky. Ovplyvňuje možnosti Slovenska získavať na cestovnom ruchu, otvárať sa svetu, ale aj kvalitu nášho každodenného života. A najmä, je to problém očividne príliš vzdialený politikom, ktorí naň spoza tmavých skiel svojich limuzín ani len nedovidia.