Škaredá augustová streda 68
Bolo síce už dávno po Veľkej noci, tá augustová streda bola krásna, slnečná. Ale pre tých, ktorí ju zažili, to bola najškaredšia streda v živote. Veľa som tú noc nenaspal. Celý čas nad mestom krúžila helikoptéra. Reku, ráno zistím, ktorý idiot ľudí nenechal spať a urobíme kravál. Tých idiotov bolo 600-tisíc a bol to ich najmenší prehrešok.
Hneď zrána sa začali tvoriť fronty. Pred benzínkami, pred potravinami. Ľudia sa obávali, že nás tie kobylky vyžerú. A vo frontách čierny humor, ktorým si naše národy vždy uľahčovali tragické chvíle. „Všetkých nás odvezú na Sibír,“ vraví optimista. A pesimista? „Hovno, peši pôjdeme.“
Podľa Brežneva motorom celej našej „kontrarevolúcie“ bola tlač. Redaktori Smeny rýchlo odmontovali tabuľku pri vchode s názvom redakcie. Až potom si všimli metrový neón na streche – Smena. Pred redakciou Pravdy parkoval tank s namierenou hlavňou a bežiacim motorom. Okoloidúca tatra pri ňom vysypala náklad piesku.
A 6– až 10-ročné detičky zahádzali motor pieskom až sa zadrel. Vojačikovia nemali chuť strieľať do detí. V Pravde sme mali kolegov, ktorých sme volali „konzervy“. Tí chytali dych a čakali, ako sa to vyčíri. Ostatní sme sa pustili do výroby ilegálneho vydania. S regionálnymi redaktormi a rozhlasákmi sme zozbierali informácie z celého Slovenska. A namiesto povinného záhlavia „Proletári celého sveta…“ duša odbojnej redakcie Renáta Ružičková vymyslela „Heslo na 1. deň okupácie“. A bol ním citát z Marxa odsudzujúci okupácie.
Aj na múroch sa objavovali heslá v azbuke: „Otec osvobodíteľ, syn okupant.“ Smädní, dezorientovaní vojačikovia v tankoch a transportéroch boli čoraz nervóznejší. Mnohí si mysleli, že sú v západnom Nemecku. Boli prvé obete na životoch. A kedykoľvek hrozil masaker. Bolo treba tanky dostať z miest.
Okupačný veliteľ na rokovaní s našimi predstaviteľmi určil vari 17 podmienok. Medzi nimi zákaz používať slovko „okupácia“. A Pravda mala skončiť s heslami na 2., 3., a 10. deň okupácie… Veliteľ nám odkázal, že by nám časom došli nielen citáty, ale aj číslovky. S číslovkami pravdu nemal. Do 7 300 by sme vydržali.
Ako vždy v pohnutých dejinných okamžikoch nás pálila otázka: brániť sa? Rusi potrebovali ako soľ aspoň náznak ozbrojeného odporu. Nejaký rukolapný dôkaz kontrarevolúcie. Proti 600-tisícovej armáde sme mali vojenské šance ešte menšie, ako po Mníchove. A dá rozum, Západ by kvôli nám do tretej svetovej vojny nešiel. Rešpekt k Jalte. Mali by sme cintoríny plné hrdinov.
Už z rána sa z mesta ozývala streľba. Keby sme mali doma samopal, moja manželka mi ho v prvom impulze strčí ruky ako Čapkova Matka: „Na a choď!“ Keď som po chvíli odchádzal (prirodzene bez samopalu), tíško zapípala: „Pozor, nech ťa nezastrelia. Chcem ťa živého.“ No – ako všetky manželky, matky, sestry, o deťoch ani nehovoriac.