Spoločná učebnica?
Keď bol Vladimír Mečiar na prvej návšteve v Bonne, stretol sa aj s ministrom zahraničných vecí Kinkelom. O ňom bolo známe, že býva ostrý ako britva. Aj Mečiarovi stihol dosť nediplomaticky vyčítať kolaboráciu Slovenského štátu s Hitlerom.
A náš premiér rovnako málo diplomaticky užasol: „A to nám vyčítate vy? Nemec?“ To Kinkela náramne rozhorčilo. V Nemecku s Hitlerom až do Stalingradu väčšina súhlasila. A porážku po vojne premenovali na víťazstvo. Demokracie nad diktatúrou. Asi v tom je tajomstvo spoločnej francúzsko-nemeckej učebnice dejepisu.
A v tom je aj úskalie spoločnej slovensko-maďarskej učebnice. Trianon a zrušenie Viedenskej arbitráže totiž Maďari nebudú považovať za víťazstvo, nech by to otáčali hocijako. Neviem si predstaviť, ako by sa historici na spoločnom hodnotení niektorých faktov (vrátane maďarizácie po roku 1867) dokázali zhodnúť.
Ak by tam mali byť iba priradené naše a maďarské postoje, nebola by to učebnica spoločná. Len by boli spolu zviazané tá maďarská a slovenská. Čiže zbytočnosť. Alebo sporné fakty iba sucho vymenovať – bez hodnotenia, kto komu kedy ukrivdil, kto koho porazil. Úloha sizyfovská aj pre historikov. Už ani nehovoriac o politikoch.