Gestá a kroky
Rady ľudí čakajúcich na prácu, zatvorené brány tovární... To, čo každý pozná z filmových záberov alebo z autentických dobových dokumentov, sa v menej nápadnej forme deje aj dnes. Na Slovensku.
Odevný priemysel zamestnáva o takmer päťtisíc ľudí menej v porovnaní s vlaňajškom. V obuvníckych firmách klesol počet zamestnancov o tri- až štyritisíc. Znižuje sa objem výroby, aj počet objednávok – menší je záujem o slovenskú produkciu predovšetkým v zahraničí.
Zlou správou je aj prepúšťanie v automobilovom priemysle. Hoci samotné automobilky zatiaľ neposielajú ľudí na ulicu, pokles výroby postihol ich dodávateľov. A v priebehu roka pripraví o zamestnanie ďalších šesťtisíc ľudí.
Spoločným menovateľom problémov je kríza. A v prípade spotrebného priemyslu aj masívny dovoz z Číny. So záplavou lacného čínskeho tovaru, ktorému sa vzhľadom na tamojšiu smiešnu cenu práce nedá konkurovať, zápasí celá Európska únia, nielen Slovensko. Akurát je trápne sledovať slovenských vládnych činiteľov, ktorí prezentujú partnerstvo s Čínou ako nesmierne výhodné. Vzhľadom na realitu by slovenský občan očakával triezvejší slovník.
No najmä očakáva skutky, ktorých pri boji proti kríze vláda prezentovala menej než slov. Ukázalo sa, že ani šrotovné neprinieslo spásu pred klesajúcim záujmom o automobily. Že zvyšovanie minimálnej mzdy môže mať neblahý vplyv na nezamestnanosť…
Skrátka, popri plošných opatreniach so sporným účinkom sa treba znovu vrátiť k otázke, ako pomôcť konkrétnemu človeku, ktorý príde o prácu a smeruje na úrad práce. Aby sa napríklad mohol postaviť na vlastné nohy a založiť si živnosť. Aby neskĺzol do pasce dlhodobej nezamestnanosti či rovno do sociálnej siete.
Efektívne riešenia majú väčšinou dlhodobý horizont, zatiaľ čo do volieb ostáva pár mesiacov. A premiér Fico vie, že nespokojný a nezamestnaný občan nie je ideálnym voličom. Tento rozpor bude vládu v zápase s nezamestnanosťou nútiť skôr ku gestám ako k naozaj účinným krokom.