Dymové signály
Keď sa k nejakému problému stretnú traja najvyšší ústavní činitelia štátu, nejde len o technické záležitosti. Aj keby rokovali o počasí v hornom Liptove, stále by to bolo rokovanie na najvyššej politickej úrovni. A prerokúvaný problém by bol problémom politickým.
Keď hlava štátu vysloví na adresu justície také kritické slová, ako to urobil Ivan Gašparovič (panuje u nás sudcokracia pripomínajúca vládu jednej strany a orgány súdu, Súdna rada, ich zloženie v súčasnosti nezodpovedá tomu, aby mohli objektívne rozhodovať), je to vážny politický signál – aj keby sa pritom nestretol s premiérom a predsedom parlamentu a aj keby nebolo mesiac pred voľbami. No a v tomto prípade platí oboje: predsedníčku Ústavného súdu si prizvalo trio Gašparovič – Fico – Paška, a voľby sú za dverami.
Darmo sa Gašparovič po stretnutí tváril, že nechápe, na čo sa ho novinári pýtajú, a že reč bola vlastne iba o súdnych prieťahoch. Po tom, čo povedal silné A (silné vzhľadom na to, na čo sme u neho zvyknutí), logické B si domyslíme aj sami: Človek, ktorý viac, než ktokoľvek iný, za daný stav zodpovedá, sa volá Štefan Harabin. Človek, ktorý Harabinovi otvoril cestu k ovládnutiu súdnictva, sa volá Vladimír Mečiar. No a človek, ktorý prijal Mečiara za partnera, sa volá Robert Fico. Môže niekto v celej akcii nevidieť útok na Mečiarovo HZDS? Navyše útok, ktorý umožní Ficovi dištancovať sa od problému?
Smer sa celé štyri roky snaží zlikvidovať svojich koaličných partnerov. Lenže vedľajším výsledkom tejto snahy (znásobenej tým, ako skvelo si pri svojom finálnom „historickom znemožnení“ vystačili SNS i HZDS aj samy) je to, že hegemónia Smeru na našej scéne je síce nespochybniteľná, no nezaručuje, že ďalšiu vládu bude opäť zostavovať táto strana.
Fico sa musí voči HZDS a SNS vymedzovať, no zároveň musí premýšľať, ako sa priblížiť iným povolebným možnostiam. No a záver, že schôdzka troch vrcholných predstaviteľov štátu k stavu v súdnictve bola dymovým signálom, že aj Smer trápi ten istý problém, aký trápi KDH, sa už natíska aj sám.