Slovensko pod vodou
Povodne sú síce nechcenou, zato pravidelnou súčasťou nášho života. Pri pohľade na zaplavené obydlia človeka vždy premkne pocit bezmocnosti zo živlu, pred ktorým niet úniku.
Veľká voda vyplavuje na povrch stále tie isté otázky: Kto za to môže a dalo sa tomu predísť? Väčšina z nás sa zhodne, že sa pod to podpísali desaťročia intenzívnej premeny krajiny. Rozorali sme medze, vysušili močiare, melioráciami odvodnili mokriny, v lesoch vykonávame väčšinou holorubnú ťažbu a zem pokrývame čoraz hustejšou cestnou sieťou. Naša expanzia pokračuje – domy staviame často na miestach, kde by to našim predkom ani vo sne nenapadlo.
Časť z týchto procesov sa už len ťažko dá zvrátiť. V niektorých prípadoch sa však vždy dá hodiť „spiatočka“. Na to, aby sme pochopili, akú funkciu pri zachytávaní vody plní les, si stačí prečítať slávnu novelu Jeana Giona Muž, ktorý sadil stromy. Popri zalesňovaní sa ako druhá schodná cesta ukazuje výstavba nádrží, tzv. poldrov na zachytávanie vody, ktoré vo viacerých prípadoch zachránili obce od toho najhoršieho.
Povodne vždy boli, sú aj budú. Bolo by naivné myslieť si, že nájdeme nejaké zázračné riešenie. Nie, ide skôr o to, ako sa s týmto problémom dokážeme popasovať (takí Holanďania, žijúci v permanentnom ohrození, by nám k tomu vedeli čo-to povedať).
Skôr ako voda opadne a diskusiu o povodniach odplavia do zabudnutia nové udalosti, bolo by vhodné sa niektorých politikov spýtať, na čo bolo dobré nezmyselné sťahovanie Slovenského vodohospodárskeho podniku z Banskej Štiavnice do Žiliny a späť a či sa peniaze použité naň nedali využiť aj zmysluplnejším spôsobom, napríklad na budovanie protipovodňových poldrov.