Dohoda (ne)možná?
V situácii, keď takmer celá opozícia povedala jasné nie povolebnej spolupráci so Smerom, Pál Csáky na "neutrálnej pôde" vyslal signál, že on, na rozdiel od ostatných, sa od Roberta Fica nemieni jednoznačne dištancovať. Prostredníctvom českých Hospodářskych novin opozičným partnerom odkázal, že sa správajú ako amatéri hrajúci vabank, lebo svojimi kategorickými postojmi vlastne tlačia Fica do toho, aby pokračoval v súčasnej koalícii.
Csáky tak len nahlas povedal to, čo si myslia aj mnohí slovenskí voliči. Tí na rozdiel od politických lídrov dávno opustili zákopy nezmieriteľných táborov. Táto hra sa pre bežných ľudí skončila pádom mečiarizmu, no mnohí politici a novinári akoby si stále nevšimli, že už sa nepíše rok 1998.
Strašenie politickými mačkopsami je možno dobrá stratégia na mobilizáciu voličov. V pomernom systéme s viacerými stranami, kde najsilnejší subjekt získa okolo tretiny voličských hlasov, je však pravo-ľavá vláda často jediným možným riešením. Príklady zo zahraničia ukazujú, že spolupráca strán s rozdielnymi znamienkami môže fungovať.
Je pravda, že sa tak stierajú rozdiely a častejšie dochádza ku koaličným krízam, lebo zainteresované strany musia pristúpiť na hľadanie kompromisov, ale dohoda je vždy lepšie riešenie ako polarizácia (90. roky sú azda dostatočným poučením). Prechod od politickej fragmetácie k silnému bipolárnemu straníckemu systému môže so sebou priniesť aj práve takéto neželané vedľajšie účinky. Taliani a Maďari by nám o tom vedeli rozprávať…
Mimochodom, v rokoch 1998–2002 si už raz pravo-ľavý model vládnutia celkom úspešne otestovalo aj Slovensko.