Učiť sa, učiť sa, učiť sa
V časoch, keď začalo byť štúdium na viedenských vysokých školách pre slovenských študentov bezplatné, bolo v ranných vlakoch z Petržalky možné stretnúť mnoho mladých ľudí náhliacich sa za vzdelaním s cvengom západnej univerzity.
Prevažne išlo o študentov ekonómie alebo práva, moderným kánonom považovaných za užitočné odbory s vyhliadkami na „solídnu kariéru“ a najmä plat. Občas sa tam primotal nejaký filozof, klasická filologička či egyptológ, budiaci vo väčšinových kupé skôr akúsi podozrievavú nedôveru.
A pretože oni a ony často preukazovali nadšenie, hoci každý z príčetných tamojších vedel, že pri neužitočnosti ich teoretických tápaní ich čaká len bodľač a tŕnie pri blikotajúcej sviečke v šatľave nejakého kabinetu, v lepšom prípade lukratívny vydaj či iná praktická pomôcka prežitia, budila radosť ich nepraktického sveta aj akýsi trpký, bodavý druh závisti. Nikdy nezabudnem na úprimne udivenú vetu solídnej študentky v rozhovore o radosti zo vzdelávania: A kde je v tom celom biznis?
Minister školstva Tomáš Drucker nedávno označil výsledky medzinárodného testovania PISA 2022 slovenských žiakov za národnú tragédiu. Čitateľská a matematická gramotnosť pätnásťročných ľudí sa za dve dekády drasticky znížila, a netýka sa to len žiakov a žiačok zo znevýhodneného prostredia s biľagom generačnej chudoby, ktorým sú prístup a motivácia ku vzdelávaniu sťažované najviac.
Dnes, keď sa v modernom „newspeaku“ udomácnili čudesné výrazy ako „znalostná ekonomika“ alebo „čítanie s porozumením“ a 21. storočie so všetkými druhmi superinteligencií sa označuje za žiarivý vek budúcnosti, si tĺk zo zaznávaného minulého storočia zákonite položí otázku – prosím vás, ako inak sa má čítať, keď nie s porozumením? Aká iná má byť ekonomika, ak nie so znalosťami? Na akéže to vysoké školy môže ašpirovať stredoškolák, ktorému robí problém vydrmoliť vetu rozvitú a nerozumie „malej násobilke“ jedinej slovenskej básne?
Spomínam si, že keď som končila prvú vysokú školu, si moji vyučujúci trhali vlasy, pretože o päť rokov mladší absolventi stredných škôl nastupujúci na naše miesto mali minimálne päťkrát menej všeobecných znalostí a zručností, ako sme v čase nástupu mali my. Pamätám si aj na to, ako môjho starého otca rozčuľovala otázka – načo mi to bude? – keď mi niečo nešlo.
Pre ľudí, ktorí sa od ôsmich rokov učili latinskú gramatiku a povinne skladali básne v starogréčtine, bolo prosto bez ohľadu na študijné zameranie proti zákonom spoločenskej morálky hľadať vo vzdelaní len ľahkosť, utilitárnosť a – biznis.
Asi niekde tam bude pes zakopaný. Vzdelanie sa tak ako čokoľvek stalo komoditou, ktorej jedinou obtiažnosťou má byť to, koľko sa za ňu platí – a koľko vynesie. Za najväčší úspech nového systému sa dá zrejme považovať to, že dokonale dokázal presvedčiť ľudí, že byť vzdelaný znamená zarobiť čo najviac za čo najľahšie získaný diplom a najmenej námahy.
A to za čo najväčšej bezohľadnosti a bez nutnosti – či morálnej povinnosti – rozvíjať prirodzený záujem o všeobecnú kultúru života. Nevraviac o tom, že so stratou dôstojnosti vzdelania sa kamsi celkom stratila otázka dôstojnosti práce ako takej. Ako keby bolo vzdelanie len to, čo sa dá merať vysokou školou.
Súvisiace články
Komentáre | pred 2 rokmi | 31
