Nebezpečný hlupák
Poslanec, ktorý nechápe rozdiel medzi vládou a parlamentom, je hlupák. Poslanec, ktorý si váži mafiánov a tí si vážia jeho, je nebezpečný. Ak ide o tú istú osobu, tak potom máme do činenia s nebezpečným hlupákom. Keď takáto persóna sedí v parlamente, tak je to úplná pohroma. Ako ukázali uplynulé dni, v slovenskom zákonodarnom zbore sedí presne takýto človek a je ním Vincent Lukáč.
Bývalá hokejová legenda, ktorá z úradu práce v júni zamierila rovno do poslaneckých lavíc, je priam ukážkovým príkladom toho, aké kontraproduktívne je umiestňovať na kandidátky ľudí, ktorí majú iba vytvárať imidž.
Ak v minulom volebnom období rozhodca Ľuboš Micheľ z SDKÚ iba pohŕdal parlamentnou prácou, tak Vincent Lukáč to dotiahol o stupeň vyššie, lebo jeho výroky, že „celá mafia mi len ruku podala. Ja ich všetkých mám rád“, sú výsmechom samotného parlamentarizmu.
Národná rada stelesňuje vládu zákona. Ak sa nejaký politik prizná, že je v priamom kontakte s ňou, tak v nej nemá čo hľadať. A neobstojí ani výhovorka, že bol v „takom šoku psychickom“ (Anna Belousovová). Aj keď mu zhorelo auto, takéhoto výroku by sa asi len ťažko dopustil niekto, kto o mafiu ani len nezavadil.
Doteraz sa politici, o ktorých existovalo podozrenie, že sú nejakým spôsobom nadviazaní na podsvetie, snažili toto podozrenie všemožne poprieť. Lukáčovi patrí prvenstvo za to, že o tom hovorí priamo. Aj keď ide asi o nechcený precedens, celá kauza ukazuje aj na niečo iné: kvalita poslaneckého zboru v niektorých prípadoch je viac než povážlivá. To však nie je precedens, ale konštanta.