Rôzne podoby hazardu
Nebyť Grécka, lídri eurozóny by sa neponáhľali so stavbou eurovalu. No val by sotva vznikol aj vtedy, keby si mysleli, že Grécko je posledným členom eurozóny, ktorý bude spoločnú pomoc potrebovať. Politici, ktorí dohodu schválili, sa preto nemôžu teraz, keď ide o Írsko, začať tváriť, že išlo o teoretickú záležitosť.
Niežeby sa o to niekto z nich naozaj pokúšal (aspoň zatiaľ). No sú tu rôzne podobné tance. Keď si európski politici prihrievajú svoje lokálne polievočky na úkor únie alebo spoločnej meny, žiadna hlúposť nie je vylúčená.
Spoločná mena sa hojdá na nepokojných vlnách; momentálne bojuje o zotrvanie nad hranicou 1,33 dolára za jedno euro. Dôvodom, prečo finančné trhy menej dôverujú euru, už nie je ani tak Írsko, o ktorom sa v týchto dňoch rokuje.
Dôvodom je neistota, či onedlho neprídu na rad Španielsko a Portugalsko. Najmä pomoc Španielsku by bola zrejme riadne mastná, a všetci to vedia. Vie to aj Angela Merkelová, ktorá sa napriek tomu v stredu blysla takticky mimoriadne „nemúdrym“ výrokom o ohrozenom eure – za čo si okamžite (a zaslúžene) vyslúžila ostrú reakciu Európskej centrálnej banky.
Zmysel spoločného ručenia eurozóny za úvery, ktoré potrebujú jednotliví jej členovia, je okrem iného v tom, aby úvery nenarastali o neúmerné rizikové prirážky. Zjednodušene povedané, keď sa napríklad za írske úvery zaručí celá eurozóna, Íri by ich mali mať dostupnejšie a lacnejšie. Druhá fáza by nastala, keby neboli schopní ani takéto úvery splácať. Potom by im členovia eurozóny museli reálne požičať. Druhú fázu teraz neriešme; aj keď podaktorí naši géniovia už ňou stihli ľudí postrašiť. V tejto chvíli je na programe ešte tá prvá: keď si eurozóna vzájomne ručí za konsolidačné úvery, znamená to, že v hre už nie je dôvera k Írsku či Grécku, ale k eurozóne ako celku. Reči politikov o ohrozenom eure či dokonca hroziacom rozpade eurozóny (Ivan Mikloš v Prahe) môžu byť motivované, čím len chcú, no výsledok majú v tejto fáze jeden. Politici, ktorí sa prihlásili k spoločnej ochrane spoločnej meny, pracujú na tom, aby túto spoločnú menu oslabili.
Akoby nestačilo, že euro oslabuje dlhová kríza – ak má byť Španielsko naozaj ďalšou jej kapitolou, máme sa ešte na čo tešiť. Našu ekonomiku a naše peniaze zrážajú k zemi ešte aj politickí chytráci, ktorí sa na niečom dohodnú, a keď potom príde na vec, doma sa tvária ako svätí za dedinou: to nie my, to Brusel…
To nie Brusel, to vy, vážení. Mikloš rád hovorí o morálnom hazarde: keď požičiame dnes jednému, zajtra prídu ďalší. Akoby nebolo hazardom aj to, keď írska vláda „suverénne“ tlačila svoj problém pred sebou až dovtedy, kým sa stal celoeurópskym. Akoby nebolo hazardom aj ustavičné strečkovanie a kľučkovanie, ktoré predvádzajú naši politici.
Svoju lokálnu politickú polievočku si prihrievajú s takou vervou, až sa naozaj musí človek pýtať, čo je za tým. Krátkozrakosť nie je ešte ani zďaleka tou najhoršou možnou odpoveďou.