Relatívny blahobyt
Koniec roka je tradične obdobím bilancovania. Eurostat nedávno priniesol správu, o raste HDP v Európe, podľa ktorej sme 20. najbohatšou krajinou Európskej únie. Respektíve siedmou najchudobnejšou. Záleží na uhle pohľadu...
Hrubý domáci produkt na obyvateľa podľa parity kúpnej sily sa vlani na Slovensku rovnal 73 percentám priemeru EÚ. Zlepšili sme sa o jeden percentuálny bod, čo nie je zlý výsledok, pretože v čase krízy aj mnohé rozvinutejšie ekonomiky buď stagnovali, alebo klesali.
Zvyšujúcu sa kvalitu života potvrdzuje aj nedávno publikovaná Správa o ľudskom rozvoji (Human Development Report 2010), ktorú vo Viedni zverejnil Rozvojový program OSN. Poskočili sme o jedenásť priečok na 31. miesto, čím sme sa zaradili tesne za Českú republiku a Slovinsko.
Aj keď výpovedná hodnota druhého rebríčka je oveľa vyššia, lebo okrem ekonomických ukazovateľov berie do úvahy aj tie sociálne, ako je napríklad priemerná dĺžka života, prístup k vzdelaniu, rovné príležitosti pre obe pohlavia, prístup k pitnej vode, zdravotnej starostlivosti a podobne, stále je to iba štatistika.
Ako správne upozorňuje Andrej Ivanov, jeden z autorov tejto štúdie: „Hoci je ekonomický rast veľmi dôležitý, to, na čom skutočne nakoniec záleží, je spôsob, akým sa národný príjem používa na to, aby mali všetci ľudia šancu na dlhší, zdravší a produktívnejší život.“
A tu sa radostná novina končí. Slovensko má totiž dlhodobo dva veľké problémy: vysokú mieru nezamestnanosti a veľké regionálne rozdiely, ktoré sa vôbec nezmenšujú. Ak bratislavský región predstavuje 160 percent priemeru Európskej únie, čo ho zaraďuje do klubu najbohatších, tak východ republiky nedosahuje ani polovicu priemeru. Po Bulharsku a Maďarsku má Slovensko tretí najväčší rozptyl vo veľkosti HDP v únii. Preto je prirodzené, že inak sa na uvedené štatistiky pozerá obyvateľ Bratislavy a inak nezamestnaní z okresu Rimavská Sobota, kde je bez práce tretina práceschopných ľudí.
Tento negatívny trend nedokázala doteraz zvrátiť ani jedna vláda, ani vstup do EÚ a eurofondy. Výsledkom je akási „dvojrýchlostná spoločnosť“ – bohaté a vzdelané regióny napredujú ešte rýchlejšie, zatiaľ čo úpadok okrajových oblasti sa prehlbuje. Odchádzajú odtiaľ aj posledné zvyšky vzdelaných ľudí, čím daný región upadá ešte viac.
Požiadavka hospodárskej a sociálnej súdržnosti preto nie je iba frázou. Roztvárajúce sa nožnice sú totiž pre spoločnosť veľmi nebezpečné.