Nehody a vraždy
Čo je bezprostredne nebezpečnejšie pre náš život a zdravie: živelné katastrofy, organizovaný zločin alebo vražední hlupáci za volantom? Za prvých dvadsať dní tohto roka na cestách Slovenska zomrelo osemnásť ľudí. To je štatisticky suchá, nemilosrdná odpoveď na kvetnatú otázku.
Policajti sa od Nového roka majú riadiť už nie svojím úsudkom (alebo chuťou dať sa korumpovať), ale pevným sadzobníkom pokút podľa jednotlivých priestupkov. Toto opatrenie môže byť správne, no určite nepostačí na vytlačenie potenciálnych vrahov z našich ciest.
Vrahov? Cesta nie je a asi nikdy nebude stopercentne bezpečná. Lenže sú nehody a nehody. Každý môže dostať náhly šmyk na prachu, v daždi či na olejovej škvrne. Každému môže zlyhať riadenie či brzdy. No nie každý si sadne za volant opitý. Nie každý si za volantom potrebuje liečiť komplexy menejcennosti. Nie každý považuje svoje auto za imidžovú záležitosť.
Keď chce nejaký chudáčik nosiť dvojkilovú zlatú reťaz, aby každý videl, že na to má, prosím, ohrozuje možno akurát tak svoje krčné stavce. Ako mu však zabrániť, aby si svoju „významnosť“ dokazoval ohrozovaním nevinných ľudí na ceste? Mladí a neskúsení šoféri, ktorých ešte valcujú ich vlastné hormóny, sú nepochybne riziková skupina. Ale nie sú jediní, ktorých treba z ciest vyzametať. Čo náš národný šport: alkohol?
Najpresvedčivejšou odpoveďou na to, ako je to s bezpečnosťou na cestách, býva rýchlosť, akou sa mnohí títo provinční majstri sveta po prekročení hraníc smerom na západ náhle menia na disciplinovaných a civilizovaných účastníkov premávky, „lebo tam sú na to prísni“…
Keď sa rozhliadneme po Európe, zistíme, že trendom nie je ani tak posilňovanie právomocí policajtov. Tie sa totiž nedajú zvyšovať donekonečna – pokiaľ nechceme skončiť ako v krajinách, kde vás policajt zastrelí, pretože sa mu zamarilo, že ho ohrozujete, keď siahate do priehradky po svoje doklady. Trendom je skôr zvyšovanie tlaku na viacerých frontoch odrazu. Notorickým porušovateľom predpisov stúpa cena poistky a o papiere prichádzajú skôr, ako sa nazdajú. Alkoholizmus sa nemeria iba množstvom vypitého drinku. Indikátorom je aj to, či dotyčnému zasahuje do normálnych sociálnych väzieb. Je preto úplne namieste, keď ten, kto si opakovane sadá za volant „pod vplyvom“, je braný ako človek, ktorý by sa mal liečiť – ak chce ešte jazdiť. Nemecko, Rakúsko a iné štáty, ktoré podobne postupujú, zato ešte nikto nenazval neslobodnými. Veď kto normálny by považoval za zdravého človeka frajera, čo chodí, povedzme, s odistenou pištoľou nakupovať do Tesca?
Keby sa raz mali naše cesty vyčistiť od všetkých tých, čo jazdia, a nemajú na to, od všetkých opilcov, agresívnych a arogantných neurotikov, možno by sme zistili, že naša cestná sieť nie je taká hrozná, ako sa zdá. A možno by aj ubudli dopravné zápchy, na ktoré väčšie dediny – honosne zvané mestami – aj tak nemajú nárok.
Večná škoda, že na takéto úvahy potrebujeme vždy nejakú strašnú tragédiu. Akou bola tá, pri ktorej v stredu v Dubovanoch vyhasol život dvoch dievčatiek.