Na istotu
Mimoriadna schôdza parlamentu o voľbe generálneho prokurátora nebola. Nie že by nemala zmysel (v tom sa Richard Sulík veľmi mýli), no krehká koaličná väčšina sa bojí. To je pravý dôvod, prečo návrh na jej zvolanie zmietla zo stola.
Štyria vládni poslanci, ktorí sa pred časom rozhodli hlasovať za Dobroslava Trnku, sú pre ňu takou nočnou morou, pre ktorú sa rozhodla účelovo meniť pravidlá hry. Keďže nepomohlo fotenie lístkov ani kontrolné dvojičky pri urnách a ďalšie spôsoby odtajňovania by boli na hrane zákonnosti, tak siaha ku krajnému riešeniu. Takému, aké si nedovolila ani Ficova, ba ani Mečiarova vláda.
Azda netreba zdôrazňovať, že tento spôsob uplatňovania si väčšiny je veľmi nešťastný. Prekvapuje to o to viac, že Slovensko má bohaté skúsenosti s „tyraniou väčšiny“ v časoch mečiarizmu, keď na pošliapavanie princípov parlamentarizmu upozorňovali práve mnohí z dnešných vládnych poslancov. Práve preto by sa namiesto účelového odtajnenia tajnej voľby mali snažiť hľadať rozumný kompromis.
Keď sa v decembri 2003 v parlamente dokázali zhodnúť na spoločnom kandidátovi na generálneho prokurátora, za ktorého napokon zdvihlo ruky 84 poslancov, tak prečo by to nebolo možné i teraz?
Alebo azda strach zväzuje ruky vládnym poslancom natoľko, že sú schopní hlasovať podľa svojho vedomia a svedomia iba za prítomnosti kamier?