Umývanie rúk
Nie vždy sa pritrafí, aby vás spomínali v nedeľnej kázni. Omša z bratislavskej Petržalky, vysielaná rozhlasom, zahŕňala i názor arcibiskupa Zvolenského na interrupcie. Nič nezvyčajné. Až na pasáž o "denníku s červenou minulosťou". Chápeme; nie sme kapustné hlavy. Tak si k tomu niečo povedzme.
„Červená minulosť“, to bol režim, ktorý nepripúšťal diskusiu, pretože tušil, že by v nej neobstál. Filozofia v podobe trápnej scholastiky, v ktorej sa každá debata začínala i končila citátmi z kníh „klasikov“. Režim, ktorý sa zaklínal slobodou, no ktorý sa jej bál. Ktorý keď strácal duše ľudí, do klietok zatváral aspoň ich telá.
Koho vám to pripomína? Ľudí, čo ctia slobodu nielen pre seba, ale aj pre tých, s ktorými nesúhlasia? Či skôr tých, čo kážu, že Boh dal človeku slobodnú vôľu, no v praxi mu vnucujú tú svoju? Ľudí, ktorí keď si myslia, že niečo nie je dobré (hoci aj interrupcie z iných než zdravotných dôvodov), usilujú sa to naozaj odstrániť – vzdelaním, zmenou životných podmienok? Alebo skôr tých, čo si myslia, že keď niečo zakážu, budú si môcť nad tým umyť ruky? A ktorí – presne ako ten odpudivý minulý režim – keď už nemôžu zatĺcť škandály, tak aspoň tvrdia, že systém je dokonalý a to len jednotlivci „robia chyby“?
Tvrdenie, že liberálne cítiaci ľudia sú to isté čo komunisti, majú konzervatívni dogmatici na repertoári už dávno. To však neznamená, že sa im musí donekonečna prepiecť.