Čína, náš vzor?
Budeme pracovať lepšie, keď budeme pracovať dlhšie? Keby ste túto otázku položili niekde v západnej Európe, opýtali by sa vás najskôr, či žartujete. Potom by vám asi vysvetlili, že dôkazy hovoria o opaku. Aj trendy.
Teda aspoň tam, kde si vlády nemôžu dovoliť považovať svoje obyvateľstvo len za „kanonenfutter“ do ekonomickej mašiny. A kde do debaty o tom, čo všetko sa má rozumieť pod slovom „pokrok“, okrem politikov a biznismenov aktívne zasahujú aj ostatní ľudia. Čo, zdá sa, ešte stále nie je prípad Slovenska.
Štúdia Európskej komisie z decembra 2010 pripomína, že dĺžka pracovného času je v nepriamej úmere s úrovňou produktivity práce. Dlhý pracovný čas a nedostatok adekvátneho odpočinku majú negatívny dosah i na zdravie a bezpečnosť. To sa potom netýka len tých, čo tak pracujú, ale celej spoločnosti (zdravotníctvo, rodinná politika atď.). Tieto poznatky sa zdajú celkom triviálne – kto pri zmysloch by to už dávno nevedel aj bez štatistík? Nuž kto iný, ak nie naši politici. Zhodou okolností na ministerstve, ktoré má prácu priamo v názve. Nápady na predlžovanie povoleného pracovného času v rámci Zákonníka práce sa u nás predkladajú ako div nie oslobodenie pracujúcich z otroctva. Zamestnávatelia hovoria, ako treba skončiť „obmedzovanie iniciatívy zamestnancov“…
Čo sú to, prepánajána, za bludy? Nadčasy na hranici únosnosti napríklad v našom zdravotníctve, ale i v niektorých iných krajinách únie, predsa nie sú otázkou „iniciatívy“ zdravotníkov. Ide o dôsledok ich chronického nedostatku a mizerných platov. Nehovoriac o tom, že zlý pracovný čas v zdravotníctve sa v EÚ považuje za problém, ktorý treba riešiť – nie za príklad, ktorý by mali nasledovať ostatné sektory. A spoliehať sa na to, že sa predlžovanie pracovného času bude podmieňovať „súhlasom“ zamestnanca, môže naozaj iba nejaký prudký teoretik. Alebo luhár.
Kým v roku 1991 bol v rámci dvanástky Európskeho spoločenstva priemerný pracovný čas 40,5 hodiny do týždňa, vlani to bolo v rámci dvadsať sedmičky EÚ 37,5 hodiny a v štátoch niekdajšej dvanástky 36,4 hodiny. Pravda, štatistiky trochu skresľuje nárast počtu ľudí na čiastočných úväzkoch (z 15,9 percenta v roku 1998 na 18,2 percenta v roku 2008), takže korektné je povedať, že zhruba od roku 2000 pracovný čas zamestnancov na plný úväzok v únii stagnoval. No nestúpal. Zaujímavé tiež je, že kým na jednej strane v Holandsku za rok priemerne odpracujú 1 400 hodín, v Grécku viac ako 2 100 hodín. Kto má byť náš vzor? Azda len nie to Grécko, ktorým nás tak strašia politici súčasnej vládnej koalície?
Kým v Európe problémy nazývajú problémami a tak k nim aj pristupujú (nik netvrdí, že vždy šťastne), u nás sa uspokojíme s pubertálnymi výkrikmi o tom, že EÚ je „čistý socializmus“. Nič proti tomu, keď naši politici snívajú o domčeku v Austrálii. Sen je to pekný. Prečo by sme si však my ostatní mali zatiaľ na Slovensku postupne zaviesť Čínu?