Politická korisť
Vládna koalícia zmenou voľby generálneho prokurátora z tajnej na verejnú nerieši problém prokurátora či jeho úradu, ale len svoj vlastný vnútorný problém. A akoby to nestačilo, svojím počínaním od jesene, keď celý ten huriavk prepukol, sa jej podarilo vyrobiť problém ďalší a závažnejší.
Pokiaľ doteraz o neprípustných väzbách medzi politikou a prokuratúrou mohli kolovať viac či menej oprávnené domnienky a dohady, momentálne už netreba mať pochýb. Post generálneho prokurátora sa stal súčasťou koristi, na ktorú si robia nárok politické strany, keď sa dostanú k moci. Tento post sa radí k všetkým tým pašalíkom v štátnych podnikoch a úradoch, ktorými sa po každých voľbách odmeňujú zaslúžilí členovia a sponzori strán či ich rodinní príslušníci. A k úradom, na ktorých je pre politikov životne dôležité mať „svojho“ človeka.
Náš systém nie je v poriadku. Politické strany si uzurpujú moc, aká im neprislúcha. Je isto správne pýtať sa, či ten-ktorý generálny prokurátor pri výkone svojej funkcie nevykazuje známky straníckej zaujatosti. A v prípade oprávnených podozrení je namieste konať. Lenže u nás sa z tejto otázky stal prakticky jediný, ústredný bod, okolo ktorého sa krúti celá diskusia o prokuratúre. Navyše automaticky sa predpokladá, že riešenie takto postaveného problému majú navrhnúť – opäť politici. A to už správne určite nie je.
Prokuratúra v našom štáte predsa neexistuje iba na skúmanie financovania politických strán či kompromitujúcich nahrávok politikov. Podobne ako súdnictvo je súčasťou systému, ktorý by mal byť čo možno najviac odklonený od vplyvu politiky. Že to tak nie je (a to teda nie je), by sa malo pociťovať ako náš akútny problém, nie ako tradícia, na ktorej sa teraz bude stavať. Takéto tradície obyčajne vedú do pekiel.
Ak si voliči vládnej koalície myslia, že k spravodlivému a nestraníckemu systému prokuratúry vedie cesta cez kabinety a kuloáre ich politických favoritov, správajú sa rovnako naivne ako voliči opozície, ktorí sa po posledných vyhláseniach šéfa Smeru azda už tešia, ako to ten ich favorit „nebude rešpektovať“ a po voľbách to všetko pomení.
Obidva voličské tábory by si skôr mohli všimnúť inú vec. To, či bol bývalý generálny prokurátor naozaj posledným, ktorého obostierala kritika za podozrenia z politickej zaujatosti, im dnes nikto nezaručí. Isté však je, že bol nadlho posledným, ktorého zvolili naprieč vládno-opozičným politickým spektrom.
Nech si naše politické strany fandia, ako chcú, toto je v skutočnosti jediná aspoň aká-taká záruka nestrannosti, akú sú nám schopné ponúknuť. Na túto aspoň formálnu záruku vládna koalícia rezignovala. Verejná voľba bude len pečiatkou, ktorá to potvrdí.