Nádmerná chápavosť
Máloktorá veta s napohľad normálnym obsahom môže znieť zároveň aj natoľko hrozivo ako veta: "Kto je nevinný, nemá sa čoho obávať."
Ako obyvatelia tej časti Európy, ktorá má svoje bohaté a smutné skúsenosti s autoritatívnymi a totalitnými režimami, by sme tomu mali rozumieť možno viac než ktokoľvek iný. Práve preto je záležitosť s odpočúvaním telefónov vážna a nikto, dupľom nie minister vnútra, by ju nemal len tak mávnutím ruky odkazovať do ríše „klebiet a poloprávd“.
Keď sa v týchto dňoch orgány činné v trestnom konaní zaoberajú podnetom, či odpočúvanie desiatok vplyvných ľudí, medzi ktorými majú byť politici, podnikatelia i prokurátori, bolo nielen legálne, ale aj legitímne, skúmajú práve túto dôležitú rovinu „klebiet“.
Skrátka a dobre, nie všetko, čo je legálne, čiže v súlade s literou zákona, je vždy automaticky aj legitímne, čiže opodstatnené a obhájiteľné. Je isto správne, keď sa úrady držia písaných pravidiel. To však ešte neznamená, že sa pravidlá nedajú zneužiť na šikanovanie ľudí – čo býva napríklad klasickým znakom byrokracie. No a otázka, či naše bezpečnostné zložky odpočúvali nielen s dodržaním zákonného postupu, ale aj na základe jasných a obhájiteľných dôvodov, je o to vážnejšia, že „šikanovanie ľudí“ v tomto prípade môže nadobudnúť podobu ešte oveľa hrozivejšiu.
Z odpočúvania ľudí, ktorí sú prípadne z niečoho podozriví, sa totiž môže stať akýsi zber informácií o ich kontaktoch. Čiže o ľuďoch, proti ktorým nie je vedené trestné konanie a o ktorých teda nemusí nič tušiť ani sudca, ktorý dané odpočúvanie schválil. Človek naozaj nepotrebuje bujnú fantáziu na to, aby si vedel predstaviť rôzne spôsoby, akými sa takto „mimochodom“ získané informácie dajú potom zneužívať. Inými slovami, keď odbor osobitného určenia Generálnej prokuratúry podľa slov svojho riaditeľa Petra Šufliarskeho skúma, či boli odpočúvania vykonávané „na základe zákona a v súlade s rozhodnutím príslušného sudcu“, koná vo verejnom záujme.
O morálnej či politickej integrite konkrétnych opozičných poslancov si môže myslieť kto chce, čo chce, lenže z faktu, že o odpočúvaní dnes kričia najmä oni, ešte nevyplýva, že to celé možno jednoducho ignorovať ako bežnú politickú hru. Nie na Slovensku. A, samozrejme, že takto nastolená téma odpočúvania môže vyhovovať aj tým, ktorí z rôznych dôvodov nechcú, aby bolo odpočúvanie v réžii policajných zložiek oddelené od systému tajnej služby. Ani to však neznamená, že nad prípadom treba len tak mávnuť rukou. Mimochodom, nový systém odpočúvania je aj bez tejto kauzy témou na samostatnú úvahu…
Problémom našej krajiny nie sú len chronicky nechápaví jedinci. Množstvo zlých vecí u nás prechádza beztrestne vďaka už vopred príliš „chápavým“ ľuďom: „Je to celé len politická hra.“ „Sú to len spravodajské hry.“ A tak ďalej. No a názor: „Veď čoho sa boja, keď sú nevinní?“ je uzavretím kruhu. Prílišná ochota byť „chápavý“ voči moci a mocným si v ňom podáva ruku s bezhraničnou nechápavosťou.