Plány B a realita
Hoci nás doma momentálne asi najviac trápi akútna hrozba ničivého vetra, nie je to jediná hrozba, ktorej by sme sa mali venovať. Víchrica dlhovej krízy sa preháňa nad naším kontinentom už rok – a jej najnovšou obeťou je Portugalsko. Na pozadí Portugalska naberie naša domáca diskusia o eurozóne zrejme nové obrátky. Schválime novelizáciu Lisabonskej zmluvy v čase, keď sa ide zachraňovať Lisabon? Alebo nás táto symbolika dovedie k jej odmietnutiu?
Na to, aby bolo odmietnutie eurovalu číslo dva prijateľné, však stále chýba podstatný detail: tí, čo sú zásadne proti, nedokážu predstaviť alternatívny scenár. Aspoň nie taký, ktorý by v sebe neskrýval hrozbu ešte väčšej katastrofy, než je súčasný stav.
Vlády, ktoré sa nedávno dohodli na permanentnom eurovale, čaká boj o získanie súhlasu národných parlamentov. Euroval číslo dva si totiž vyžaduje zmenu Lisabonskej zmluvy. V metropole Portugalska, podľa ktorej bola zmluva nazvaná, však riešia urgentnejší problém. Lisabon je tretím hlavným mestom, odkiaľ vyšla žiadosť o pomoc pred hrozbou finančnej katastrofy. Optimisti v tom azda budú vidieť náhodu. Pesimisti dozaista temnú symboliku.
Pravdu povediac, človek ani nemusí byť extra pesimistom na to, aby videl varovné nápisy na stene. O Portugalsku sa začalo hovoriť už pred rokom, takmer jedným dychom s Gréckom. Portugalskí politici tvrdili, že nič také nehrozí. Jasné, panike je treba čeliť bohorovnosťou – pretože zabijakom na trhoch býva práve panika, či už je oprávnená, alebo nie. No rok sa s rokom zišiel, a celé je to inak. A na stole je otázka: kto bude ďalší v poradí?
Táto otázka je sama osebe vážnejšia, než prípad Portugalska. Jednak preto, lebo ide o ekonomiku, ktorú je možné podržať ešte stále i v rámci platného dočasného eurovalu číslo jedna. A tiež preto, lebo priznaním odchádzajúceho premiéra José Sócratesa o potrebe finančnej pomoci sa trhom podľa všetkého uľavilo: okamžitou reakciou bolo zlacnenie portugalského dlhu… Takže kto bude ďalší? Španielsko? To by bola ťažká váha. Taká ťažká, že súčasný euroval by ju neuniesol a aj ten budúci (ktorý ešte ani nie je v platnosti) by mal namále.
Fajn, postrašili sme sa. A ďalej čo? To je otázka, s ktorou by mali byť konfrontovaní politici, ktorí si zo strašenia robia živnosť. Ľuďom ako Richard Sulík by vzhľadom na ich zodpovednosť nemalo byť dovolené unikať z diskusie pomocou prvoplánových zvolaní typu: „radšej nech nezodpovedné štáty krachujú, než aby sme ich ťahali z problémov.“ Mali by byť nútení vysvetľovať, prečo si myslia, že vlna krachov v eurozóne by bola lepšia, než vlna pôžičiek – ale najmä, odkiaľ berú presvedčenie, že následky takých krachov by sa nás na Slovensku nebodaj nijako nedotkli? Skrátka a dobre, rýchlokvasené „Plány B“ sú celkom nanič, keď neexistuje „Realita B“, v ktorej by sa mohli uskutočniť.