Priveľké nádeje
Náš vnútroštátny slovensko-maďarský dialóg (občas monológ, občas ľúty boj) sa neskončí ani nevyrieši prijatím takého či onakého zákona.
A nerobme si veľké nádeje: on sa nevyrieši ani vtedy, keď u južných susedov prídu k moci politici menej zaťažení dedičstvom romantizmu predminulého storočia, ako sú tí dnešní.
„Diskusia“ k novele zákona o používaní jazykov národnostných menšín je názornou ukážkou, aké márne je v tejto veci hľadať zdravý rozum na pôde straníckej politiky.
Absurdná je licitácia s percentuálnym kvórom menšinových obyvateľov v obciach, ktoré by malo zaručovať miestnu „dvojjazyčnosť“. Keby naozaj platilo to, čím podpredseda vlády Rudolf Chmel novelu uviedol, že totiž vznikla na „spoločenskú požiadavku príslušníkov národnostných menšín“, potom by jej predkladatelia logicky nemali mať mandát dohadovať sa o ustanoveniach zákona ako pri mariáši.
Iba že by tou „spoločenskou požiadavkou“ bol v skutočnosti politický záujem strany Most-Híd. Nie záujem „rozložiť malý štát“, ako včera znel jeden z mnohých absurdných výlevov na ich adresu. Záujem Mostu je prevziať na seba menšinovú problematiku a stať sa jej „garantom“ v očiach voličov z prostredia maďarskej menšiny.
Záujem je to možno legitímny, v niečom dokonca sympatický – Béla Bugár je totiž, na rozdiel od podaktorých z SMK, naozaj politik, a nie dobrodruh. No i tak je to záujem najmä politický. Alebo chceme azda uveriť, že úvahy typu: „Dvadsať percent je priveľa, desať zasa príliš málo. Čo takto pätnásť? Dohodnime sa na osemnástich!“ sú nebodaj vyjadrením nejakej „spoločenskej požiadavky“ kohokoľvek z bežných obyvateľov Slovenska?
Samozrejme, obraz by nebol úplný bez kontraaktérov. Na jednej strane Chmelovi kolegovia z vlády (či skôr Bugárovi kolegovia z koalície): KDH a Igor Matovič. Partneri z mariášu. Potom SDKÚ, ktorej postoj typu: „Viem, ale nepoviem,“ zhrnul Ľudovít Kaník: „Sú pripravené pozmeňovacie návrhy… a vôbec preto nie je potrebné, aby sme tu stáli za rečníckym pultom a búchali do stola.“
No iste, to by nebolo potrebné. Státie za pultom a búchanie do stola zaobstarávali staré známe firmy z SNS a Smeru. Čím patetickejšie slová o zrade národných záujmov, rozkladaní štátu či hádzaní Slovákov cez palubu pritom padali, tým boli zbytočnejšie a nekvalifikovanejšie.
Tak ako sa pravidelne otázka menšín dostáva na program vlády vždy, keď je tam niektorá z „maďarských“ strán. Rovnako pravidelné sú záchvaty predstieranej hrôzy z údajnej národnej tragédie v podaní politikov, ktorí o sebe zásadne hovoria ako o slovenských s veľkým S. Nič z toho nemá nič spoločné s nejakými spoločenskými požiadavkami.
Každý zárodok vecného prístupu je tu pokrivený politickými záujmami. A dokiaľ nepochopíme, že v malom a národnostne členitom štáte, akým je Slovensko, nepatrí problematika menšín do rúk politických strán, dovtedy to lepšie nebude. Čím sa vraciame na začiatok: nerobme si veľké nádeje…