Sčítanie v Chujave
Zatiaľ čo prezident, predsedníčka vlády a niektoré politické strany vyzývali ľudí, aby sa nebáli sčítania ľudí 2011, minister vnútra hovoril, že bude hovoriť o chybách, ale až po jeho ukončení. "Teraz je dôležité, aby prebehlo s čo najmenšími komplikáciami a potom bude na to čas diskutovať." Bol by to od neho veľmi pekný postoj. Nebyť toho, že jednou z najväčších "komplikácií" bol on sám.
Aj postoj Ivana Gašparoviča, Ivety Radičovej či strany Most – Híd, bol pekný a správny – a tentoraz bez irónie. Akurát, že to nijako nezmenšuje pocit absurdnosti, ktorý sa musel zmocniť človeka prizerajúceho sa celonárodnému sčítaciemu trešteniu. Čo príde nabudúce? Budú nám musieť verejní činitelia cez televízne obrazovky odkazovať, že nezaškodí umývať si pred jedlom ruky? Alebo že aj oni osobne, keď majú horúčku, spoľahnú sa predsa len radšej na paralen či acylpyrín, než na anjelské prívesky a špiritistické tabuľky?
Nesmejme sa. Tie príklady nie sú zasa až také vzdialené realite. Odpor k medicíne (ale napríklad aj k verejnému školstvu) má s odporom k sčítaniu spoločný motív. Je ním strach zo všetkého, čo prichádza „zvonku“ – z „oficiálneho“ sveta, „oficiálnej“ vedy, „oficiálnej“ politiky. Aby sme si rozumeli: je správne a prospešné diskutovať napríklad o kvalite škôl, alebo hoci o vedľajších účinkoch rôznych očkovacích vakcín. A mať sa pritom na pozore. Práve tak je prospešná celková zdravá skepsa k „oficiálnemu“ svetu. Lenže to nie je to isté, ako keď sa rôzni nešťastníci domnievajú, že pre ich deti bude najlepšie, keď nikdy neprekročia prah lekárskej ordinácie, či školy.
Pri správach o tom, ako sa desiatky či stovky sčítacích komisárov vzdali funkcie po tom, čo im nadávali, alebo sa im vyhrážali ich milí spoluobčania, niet pochýb akým smerom sa na škále od zdravej opatrnosti k indukovanej paranoji pohybujeme.
Iste, Daniel Lipšic nikoho otvorene nenabádal, aby sčítanie odignoroval, alebo dokonca nadával komisárom do eštebákov. On, pri svojej snahe vymeniť vedenie Štatistického úradu, chcel „iba“ využiť fakt, že podobná celoplošná akcia u nás nikdy nebola a asi ani nebude bez chýb. „Komplikácia“ nastala, keď politikou motivované kuvičie reči o fiasku, ktoré nás vraj čaká, padli na úrodnú pôdu stihomamu rôznych „odborníkov“. Na tú naskočila časť médií – a aj keď sa tie neskôr snažili svoju senzáciechtivosť „vyvažovať“, kolesá hystérie sa už veselo točili.
Možno si vedenie Štatistického úradu zaslúži výmenu, ktovie. No určite nie za to, že sa dalo vmanévrovať do hlúpej, ale najmä celkom podružnej diskusie o zmysle slova „anonymný“. A určite by garantmi odbornosti akéhokoľvek nového vedenia do budúcnosti nemali byť politici, ktorých záujmom vyhovujú ľudia pohybujúci sa na škále od opatrnosti k paranoji nebezpečne blízko toho druhého konca. Ani dnes, ani zajtra, ani o päť rokov.