Kto sa ozve?
Na hlúposti, ktoré pre český denník Hospodářské noviny porozprával predseda maďarského parlamentu László Kövér, sa dá nazerať z rôznych uhlov. No ani jeden z nich neumožní poprieť, že to boli hlúposti, na ktoré by mala slovenská strana reagovať.
Nie preto, že to hovoria ľudia z opozície alebo Ján Slota. Najmä šéf SNS je ten posledný, kto by sa mal vyjadrovať k čomukoľvek, čo zaváňa diplomaciou a medzinárodnými vzťahmi. Ozvať by sa však mali všetci tí politici a občania Slovenska, ktorých Kövér s ľahkosťou ignoranta hodil so Slotom do jedného vreca.
Samozrejme, nejde len o ignorantstvo. To by bol možno ešte ten lepší prípad. Predovšetkým ide o starý trik, ktorý používajú politici čeliaci oprávnenej kritike doma i za hranicami. Spočíva v tom, že všetkým oponentom sa prisúdi spoločný, odpudivý menovateľ.
Obeťami tohto triku boli u nás v 90. rokoch mnohí odporcovia politiky Vladimíra Mečiara. Tí sa vtedy museli brániť idiotskému obvineniu, že vládu kritizujú len preto, lebo sú skrátka nepriateľmi Slovenska.
Niektorí z politikov dnešnej vládnej koalície to vtedy zažívali na vlastnej koži. Bolo by preto nepochopiteľné, keby sa dnes útrpne prizerali, ako o nich ústavní činitelia Maďarska šíria rovnaký blud: že totiž keď majú nejaký problém s nacionalistickou cezhraničnou politikou Fideszu, je to len preto, lebo „každý z nich má v sebe kúsok Slotu“. Inými slovami, že každý, kto kritizuje Fidesz, je vlastne slovenský nacionalista.
Ak by chcel náš minister zahraničných vecí aj pri tejto príležitosti opakovať čosi o tom, aké skvelé sú za jeho účinkovania vzťahy s politickou reprezentáciou našich južných susedov, dokonale by sa zosmiešnil.
Kövérove slová by si mali vyprosiť aj všetci tí občania Slovenska, ktorí nesúhlasia s prejavmi šovinizmu oficiálnej Budapešti nie preto, lebo ide o Maďarov, ale jednoducho preto, lebo ide o šovinizmus. Rovnako nebezpečný a škodiaci nášmu normálnemu spolunažívaniu, ako keď ho šíri ktokoľvek iný.
Akurát, že títo občania nemajú k dispozícii diplomatické a štátne prostriedky, akými by si mohli dôrazne a naozaj účinne Kövérove slová vyprosiť. Tie má v rukách vláda a v prvom rade šéf diplomacie Mikuláš Dzurinda.
Aj na slová, že Maďarsko mohlo (čo i len teoreticky) kvôli Gabčíkovu použiť vojenskú silu, sa dá nazerať rôzne. Ako na dôkaz, že nacionalistické treštenie okolo vodného diela bolo obojstranné, pričom na rozdiel od nás v Maďarsku existuje dodnes. Alebo skrátka ako na halucinovanie o histórii, ktorá nebola – čo je typický problém nacionalistických rojkov. Alebo ako na skrytú vyhrážku: „vidíte, mohli sme vás napadnúť, ale my sme mierumilovní“ – čo je zasa typická rétorika agresorov. Ani jedno z toho nie je prijateľné.
V tejto súvislosti však platí, že aj na našu zahraničnú politiku sa dá pozerať rôzne. Niektorí – verní tomu starému triku – rovno tvrdia, že „slúži záujmom Budapešti“. My si vystačíme aj s názorom, že je slabá a neprofesionálna.