Tradícia rovnosti
Dúhový Pride 2011 opäť raz rozprúdil diskusiu o tom, čo sú to tradície a prečo je pre nás potrebné či užitočné držať sa ich. Tak napríklad naši konzervatívci v otvorenom liste vyčítajú zahraničným diplomatom, že keď podporili pochod, prekročili svoje diplomatické poslanie. Prečo? Okrem iného preto, lebo: "Národy si citlivo strážia svoje kultúrne a civilizačné tradície pred vonkajším zasahovaním."
Výborne. Takúto diskusiu je možné len privítať. Tí, čo sú zástancami zrovnoprávnenia ľudí s neheterosexuálnou orientáciou, sa totiž tiež držia jednej veľmi dôležitej civilizačnej tradície.
Vlastne nielen jednej. Naši strážcovia „prirodzených poriadkov“ budú napríklad určite poznať maximu: Nerob druhým to, čo nechceš, aby druhí robili tebe. A zrejme im nebude treba pripomínať ani názor, podľa ktorého Boh stvoril všetkých ľudí ako rovných.
Nie tak dávno preč sú časy, keď o tom, či sa niekto stane povedzme vedúcim predajne lahôdok na nejakom prímestskom sídlisku, mohlo rozhodovať i to, aký má osobný názor na vznik slnečnej sústavy. A podnikovým riaditeľom hoci nejakej výrobne variech sa len veľmi ťažko mohol stať niekto, o kom bolo známe, že v súkromí svojho domova občas preberá guľky na povrázku a niečo si pritom potichu šepoce.
Takéto neúctivé popisy náboženstva nechcú nikoho uraziť: sú tu iba preto, aby zvýraznili absurdnosť komunistického režimu, ktorý povýšil doktríny jednej ideológie na morálku a zákon.
Lenže veriacich spod toho režimu neoslobodil zásah z nebies. Oslobodila ich túžba pozemšťanov po rovnosti. Túto túžbu mal spoločnú katolícky disent s bývalými komunistami či demokratmi. A o túto túžbu sa opierali diplomati demokratických krajín, ktorí dlhé roky „prekračovali svoje diplomatické poslanie“.
Túžba po slobode a rovnosti je totiž tiež tradíciou, dokonca takou, ktorá je stará ako ľudstvo samo. Určite staršia, ako všetky spisy uctievačov tradícií.
Absurdnosť popierania rovnosti sa netýka len komunistického režimu. Kdežeby. Následky bývali v rôznych časoch a režimoch rôzne: od komických až po obludné. No absurdnosť tam bola vždy. Nie je absurdné, aby o tom, či môže niekto vlastniť pôdu, rozhodovala jeho predkožka? Keď o tom, či môžete ísť do kina, alebo na ktoré sedadlo v autobuse si smiete sadnúť, má rozhodovať váš pigment? Alebo keď osoby s vyvinutými mliečnymi žľazami nesmú krútiť volantom a stláčať plynový pedál? Nosiť nohavice, dvojdielne plavky, alebo – voliť?
Popierači rovnosti sa vždy, aj pri tých najväčších absurdnostiach, oháňali tradíciami. A vždy rátali s predsudkami verejnosti.
Niektorí sa vybíjajú v hľadaní zdôvodnení, prečo nie. Iní sa pýtajú: prečo nie? Napríklad, prečo by vlastne nemohol štát poskytovať svoje administratívne služby všetkým ľuďom rovnako, bez ohľadu na to, aké pohlavie v nich vyvoláva hormonálnu búrku? Tým skôr, že ide o malú komunitu a nikomu by to nespravilo ujmu. Ak teda za ujmu nebudeme považovať to, že jednej ideologickej skupine sa nepodarí naďalej povyšovať svoje doktríny na morálku a zákon. O nič viac tu nejde. Ale ani o nič menej.