Spoločný nepriateľ
Takto pred rokom nebolo vôbec ťažké uhádnuť, prečo Robert Fico a jeho Smer utrpeli také volebné víťazstvo, ktoré im neumožnilo zostaviť novú vládu. Rovnako nie je ťažké uhádnuť, prečo tí, ktorí novú vládu zostavili, by dnes od voličov takú šancu už najskôr nedostali.
Koalícia vedená Ivetou Radičovou by dnes vládu nezostavila napríklad preto, lebo to v skutočnosti žiadna koalícia vedená Radičovou nie je. Predsedníčka vlády sa usilovala nastoľovať témy pred voľbami a usiluje sa o to aj teraz. Akurát splnenie svojich dnešných sľubov o tom, ako sme „odvrátili katastrofu“ a na budúci rok už pôjde všetko iba k lepšiemu, má vo svojich rukách práve tak málo, ako málo boli pred rokom v jej rukách sľuby o „naozajstnej sociálnej politike“ a „skutočnom sociálnom štáte“.
SDKÚ išla do volieb s Radičovou na čele kandidátky iba ako s nevyhnutným zlom. Čoskoro po zostavení vlády sa biele goliere, zosobnené Ivanom Miklošom, konsolidovali a dnes sú to ony, kto v najsilnejšej vládnej strane tvrdí muziku. Dôkazov o takomto vývoji priniesol uplynulý rok viac než dosť.
Ficova vláda doplatila predovšetkým na svoje korupčné škandály a prejavy mocenskej arogancie. Hoci šéf Smeru menil vo svojom kabinete ministrov a štátnych tajomníkov ako na bežiacom páse, aféry tým neprikryl. Ani rétorika starých Slovákov a vyvolávanie pocitov akéhosi národného ohrozenia neprilákali k voľbám dostatok voličov, ktorí by mu za iných okolností možno svoje hlasy dali.
Problém súčasnej koalície je však v tom, že rétorika ekonomických think-tankov a opätovne zbožštená fiškálna politika by dnes väčšinu voličov Smeru k voľbám najskôr prilákali. Podobne, ako keď stredo-pravé strany za každú cenu personifikovali voľby 2010 („všetci proti Ficovi“), dnes by zasa predsedovi Smeru pred svojím elektorátom stačilo ukázať prstom na Radičovej ministra financií.
Bezvládie v premiérskom krídle Úradu vlády sa nemôže neprenášať do chodu celej koalície. Úplne zbytočne štvorica lídrov podpisovala drakonickú koaličnú zmluvu, podľa ktorej ešte aj interpelácie na ministrov by si mali poslanci dávať schvaľovať svojimi stranami; zo štvorkoalície na papieri sa mávnutím ruky stala faktická šesťkoalícia. Navyše jej členovia majú tendenciu správať sa, akoby tie ďalšie voľby mali byť už zajtra. Verejnosť je stále atakovaná novými a novými nápadmi jednotlivých strán a ich ministrov, ktoré potom končia v útrobách zdĺhavých a nejasných koaličných rokovaní. A tí, čo neprídu s vlastnou iniciatívou, aspoň blokujú návrhy ostatných. Všetko v priamom prenose. Je krajne nedôveryhodné, keď sa to potom pokúšajú vydávať za transparentné vládnutie. Radičovej koalícia nedopláca na svoju otvorenosť, ale na to, že vedie permanentnú volebnú kampaň.
Slovenská pravica vstupovala do minuloročných parlamentných volieb tak, akoby sa medzi rokmi 2006 a 2010 nestalo nič, čo by ju nútilo zmeniť sa. Nečudo teda, že sa správa ako v roku 2006. Ako partia, ktorú okrem spoločného nepriateľa takmer nič nespája.