Bosý bežec na štarte
Predstavte si, že na olympiádu príde bežec, ktorého nikto nepozná. Bez vybavenia, bez trénera, bez masérov a lekára. Zvíťazí v rozbehu, je medzi prvými aj vo finále. Davy šalejú, jeho meno skloňuje celý svet. A on si po úspešnej olympiáde kúpi svoje prvé tretry...
Za hrdinu takéhoto limonádového príbehu považujú naše ponovembrové vlády vedu a výskum. Na vedu a výskum dáva Slovensko zo štátneho rozpočtu menej než pol percenta zo svojho hrubého domáceho produktu. A súkromný sektor sa na výdavkoch na výskum podieľa asi dvoma desatinami percenta HDP. Oboje hlboko pod priemerom štátov Európskej únie. Čuduje sa niekto, že sme v EÚ na chvoste?
Pozitívne príklady sú fajn a nájdu sa také aj u nás. Lenže zopár vypichnutých tímov a pracovísk neodvráti úpadok. A ten ešte viac vynikne v situácii, keď sa majú vedci pobiť o tých pár drobných, ktoré im zhora niekto milostivo ponúkne, zrejme pod vplyvom ilúzie, že zvíťazí ten najlepší.
Vôbec to tak nemusí byť. Nielen preto, že veda sa predsa len riadi trochu inými zákonitosťami než bratislavské trhovisko na Miletičovej, ale aj preto, lebo ani tam nevíťazia vždy tí najlepší. Tí víťazia často len v hlavách politikov, ktorí si navykli vyhadzovať verejné peniaze na onakvejšie projekty, než je nejaký výskum. Projekty s vysokou návratnosťou – a vonkoncom nie vždy naspäť do verejných rozpočtov.
Asi to tak musí byť, že rezorty, ktoré prinajlepšom stagnujú, prinajhoršom idú dolu vodou, sú u nás predmetom najvášnivejšieho permanentného „reformovania“. Okrem zdravotníctva je takým rezortom práve školstvo, veda a výskum. Menia sa akurát akcenty – jeden minister ideologizuje, iný národniarsky treští, ďalší si myslí, že kľúčom k svetovému školstvu a vede budú svetové tabuľky výkonnosti.
V súčasnosti je na koni ten posledný pohľad. Jeho výhodou je aspoň zdanlivá vecnosť argumentácie (kým nedôjde reč na peniaze). Lenže výhoda je prebitá nevýhodou: tak ako ostatné koncepcie aj táto zapriaha voz pred koňa.
Vráťme sa k športovému príkladu. Napokon, máme ho požičaný práve od vedcov, ktorí v atmosfére všeobecného „reformného“ uspokojenia bijú na poplach. Podľa nich sa u nás dvadsať rokov diskutuje o tom, ako majú vyzerať stopky, ktorými sa nášmu bežcovi odmeria zabehnutý čas. Celé roky sa vedú učené reči, aký výsledný čas budeme môcť považovať za dobrý. A potom – len potom – bežca podporíme. Problém je, že málokoho po celý ten čas zaujíma, či má ten bežec v čom bežať, či má kde trénovať. Alebo či náhodou medzitým nezomrel od hladu…
Nuž ale na Slovensku by sa zrejme aj to považovalo za kladnú udalosť. Nebolo by koho podporovať a „ušetrili by sa prostriedky daňových poplatníkov“. A zdá sa, že o to tu ide oveľa viac než o vedu a výskum.