Lôžková bublina
Hovorí sa, že múdry človek sa učí z chýb druhých a hlupák sa nepoučí ani zo svojich vlastných, preto je odsúdený opakovať ich stále dookola.
Hovorí sa, že múdry človek sa učí z chýb druhých a hlupák sa nepoučí ani zo svojich vlastných, preto je odsúdený opakovať ich stále dookola. Do tejto kategórie patrí aj avizované rušenie nemocničných lôžok.
Úspory, ktoré má toto opatrenie priniesť, môžu byť čisto fiktívne, lebo ak sa na oddelení s 30 lôžkami zrušia iba 2–3, svietiť a kúriť sa bude musieť tak či tak, a zostanú tam aj lekári a sestry, ktorí sa budú musieť starať o zvyšných pacientov. Fixné náklady nemocníc tak neklesnú ani o cent, takže úspora bude nula. S týmto postrehom neprišli ani zdravotnícki odborári, ani nejaký pofidérny plátok, ale pondelňajšia Mladá fronta Dnes.
Ak si to vedia spočítať v Česku, kde takto plánovali zrušiť 5 728 lôžok a usporiť päť miliárd korún, tak prečo to nevieme i my na Slovensku? Len preto, aby si v mene „racionalizácie“, „reštrukturalizácie“ a „zefektívňovania procesov“ mohol minister zdravotníctva Uhliarik odfajknúť, že vykonal „zásadnú reformu“?
Lenže čo je to za reformu, ak jej výsledkom bude to, že na nej ušetria akurát tak poisťovne, ale doplatia na to všetci pacienti a aj nemocnice?
Zrušiť šmahom ruky „nepotrebné“ lôžka je jednoduché, lenže ak sa časom ukáže, že ich budeme potrebovať, dokážu ich nemocnice vrátiť späť? A hlavne: dovolia im to vôbec poisťovne? Ak by sme použili analógiu s redukciou vlakových tratí a spojov, ktorá sa začala za druhej Dzurindovej vlády v roku 2003, tak veľa dôvodov na optimizmus nemáme…
Už teraz musia niektorí pacienti čakať na operáciu týždne ba dokonca i celé mesiace. Nezávisí to len od kapacity nemocníc, ale aj od finančných možností (či skôr ochoty) súkromných poisťovní. Pri náraste cukrovky, srdcovo-cievnych, onkologických a ďalších ochorení je predpoklad, že počet pacientov, ktorí budú potrebovať dlhodobú nemocničnú liečbu, bude stúpať a s tým bude potrebné zvyšovať aj počet lôžok.
Pravda je, že súčasný systém núti nemocnice, aby v záujme získania čo najväčšieho objemu peňazí od zdravotných poisťovní vykazovali čo najviac hospitalizovaných pacientov, takže sa nájdu aj takí, čo v nich ležia zbytočne. Ambulantná starostlivosť by v mnohých prípadoch bola postačujúca a týmto smerom sa určite bude musieť uberať zdravotníctvo i do budúcnosti. No bez adekvátnej platby za diagnózu a dostatočnej platby za štátnych poistencov to nepôjde.
Riešiť zlé nastavenie zdravotníckeho systému redukciou lôžok, je ako liečiť otvorenú zlomeninu penicilínom.