Ženy do hymny
Ak sa z pohľadu rodovej rovnosti pozrieme na štyri slohy Matúškovho textu pre ľudovú pieseň, ktorá sa stala základom našej súčasnej štátnej hymny, zistíme, že sa začína a končí podstatnými menami ženského rodu. Navyše vyslovene pozitívnymi: Tatrou, ako symbolom slovenskej vlasti, a Matkou Slávou, v zmysle rodiny slovanských národov.
Na druhej strane, potom už vo veršoch aktívne vystupujú iba muži – bratia a Slováci, v tom negatívnom smere blesky a hromy, znázorňujúce nepriateľov. Nezodpovedá to historickej pravde.
Iste, v meruôsmych rokoch sa šable chytili štúrovskí mládenci. Ale čo by bol Hurban bez Aničky Jurkovičovej a ostatní národovci bez rodinného zázemia, bez svojich mám, sestier, manželiek a priateliek nielen počas revolúcie, no najmä potom, keď sa stali obeťami perzekúcií a napriek tomu Slovensko stávalo a strhávalo si putá?
Keď sa v druhej polovici 19. storočia v našich končinách objavila fotografia, tak už na záberoch zo spoločenských podujatí figurujú aj ženy. A to veľmi pekné. Už vtedy boli prítomné všade, nielen v kuchyni. Nehovoriac o tých dnešných. Preto si zaslúžia, aby sa aj o nich spievalo v štátnej hymne.
Treba o tom hovoriť a urobiť to múdro, nenásilne. Iste sa nájdu nielen básnici, ale aj poetky, ktoré do textu šikovne zahrnú sestry a Slovenky. Ak sa to podarilo našim susedom a susedkám v Rakúsku, prečo by sme my mali byť v tom konzervatívnejší/ie.