Veríte parlamentu?
Hovorí sa, že politici by mali ísť národu príkladom. Našťastie to v prípade nášho parlamentu národ neberie vážne. Pretože ak by sa občania Slovenskej republiky naozaj správali podľa vzoru, aký vidia v Národnej rade Slovenskej republiky, Slovenská republika by na tom bola veľmi biedne.
Niežeby na tom bola nejako zvlášť výborne. Ľudia aj u nás kradnú a podvádzajú, ako všade inde na svete. Ale vcelku sa to vždy ešte nejako štatisticky utrasie. No najmä – väčšina ľudí, ktorí porušujú pravidlá, to o sebe dobre vie. Buď sami od seba, alebo im to skôr či neskôr dá najavo okolie. V lepšom prípade dokonca aj v podobe primeraného trestu.
V našom parlamente nie. Tam sa napríklad najprv aklamačne hlasuje za ústavu, aby sa potom mohlo naveky vykrikovať, že ten a ten „bol proti slovenskej štátnosti“. A keď sa rituál skončí, ústava sa začne veselo ignorovať a porušovať. Veď, čo by na ústavu nekašľali, keď si ju sami napísali, no nie?
Alebo parlament „vyhovie žiadosti“ poslanca, aby ho z parlamentu vyhodili napriek tomu, že tvrdí, že sa mandátu nevzdáva. Alebo sa opozícia naženie do výboru pre životné prostredie, čím sa zabijú dve muchy jednou ranou. Jednak sa odpracú oponenti, aby nezavadzali v dôležitejších výboroch (napríklad pri „vyšetrovaní krízy ústavného zriadenia“ – čím sa myslelo to, že tatko vlasti raz stratil väčšinu a musel odísť z vlády). A jednak výsmech, ktorý deložovanie opozície sprevádzal, dal jasne najavo, aký mal parlament vzťah k téme životného prostredia.
Prečo spomíname Mečiarove časy, prípad Františka Gauliedera, noc dlhých nožov či Macuškove komisie? No preto, aby sa nám neskresľovala optika. Vždy keď šéf Smeru buráca, že niečo „ešte naša parlamentná prax nezažila“ a že je to taký škandál, aký nemá v našej histórii páru, nezaškodí pripomenúť mu, že v našom parlamente sa už diali onakvejšie veci. Ak si na to už nepamätá, môže sa spýtať nášho prezidenta: ten totiž vtedy celému tomu výsmechu demokracie predsedal…
No to, že opozičný líder rád preháňa, ešte neznamená, že je teraz všetko v poriadku. Po prvom roku terajšej zostavy to skôr vyzerá, že časy, keď sa záhadne cez noc stali z poslancov HZDS podporovatelia druhej Dzurindovej vlády, boli len amatérskou generálkou na časy dnešné. Pričom úsmevné rétorické a pracovné výkony minulého predsedu NR SR sú v porovnaní s manažérovaním toho súčasného často naozaj iba – úsmevné. Konkrétnymi „úspechmi“ v podobe prokurátorskej anabázy a ďalších príkladov asi netreba čitateľa unavovať.
Je úplne jedno, kto z poslancov s kým sedí, od koho si odsadá, s kým sa rozpráva či nerozpráva. To všetko sú hlúposti, ak si uvedomíme celok: náš parlament je vo vzťahu k demokracii takou úbohou inštitúciou, že je napodiv, keď sa v prieskumoch vôbec nájde niekto taký, čo mu dôveruje. A nikdy v ňom nikto za nič nepykal. Naopak. Tí, čo chcú, si tam vždy vysedia nejaké ďalšie kreslo, nejaké ďalšie koryto.
Áno, ľudia klamú, kradnú a podvádzajú. Vcelku sa to však ešte vždy nejako štatisticky utrasie. Na rozdiel od Národnej rady.