Precedens sa nekoná
Kauza bývalého račianskeho starostu Pavla Bielika, ktorý bol obvinený, že od podnikateľa žiadal päťmiliónový úplatok, mohla poslúžiť ako modelový príklad, ako sa naša justícia dokáže vyrovnať s korupciou ľudí spravujúcich veci verejné.
Mohla, ale neposlúži. Napokon dopadla presne tak ako pred časom prípady Kvarda, Čuňo a ďalšie.
Svoj podiel na tom má určite aj „záhadné“ vymazanie telefonických rozhovorov z odpočúvacieho systému Diskobolos, ktoré sa udialo v roku 2004, keď rezortu vnútra šéfoval Vladimír Palko, vtedy ešte člen KDH.
Napriek viacerým dôkazom Najvyšší súd napokon potrestal iba Jaroslava Šuščáka, ktorý mal byť sprostredkovateľom tohto kšeftu, a definitívne oprostil viny Bielika. Ten si dnes môže užívať slobodu a podnikať s eurofondmi. Bývalého krajského šéfa KDH dokonca omilostila i strana a dnes je opäť jej členom.
Keď Špeciálny súd pred štyrmi rokmi rozhodol, že exstarosta Rače žiadal úplatok a odsúdil ho na 5 rokov väzenia, verejnosť sa mohla domnievať, že ide o významný precedens. Prvá veľká ryba spojená s politickou stranou by išla za mreže, čo by bol jasný signál pre všetkých, ktorí sa nejakým spôsobom podieľali na korupcii, že ich nekalé správanie nezostane bez dôsledkov.
Dôvera voči súdnictvu je u nás veľmi nízka. Po oslobodzujúcom rozsudku v tejto kauze dôvera verejnosti v právny systém dostala ďalší tvrdý zásah.
Prečo sa korupciu darí odhaľovať len v takej malej miere, a prečo ju takmer vôbec nedokážeme potrestať, je otázka, ktorá nás bude ešte dlho zamestnávať.
Znepokojivý je najmä negatívny trend – Slovensko v minuloročnom rebríčku vnímania korupcie zostavenom Transparency International druhýkrát po sebe kleslo o päť priečok na celkové 59.-61. miesto, pričom pred nami sú všetky krajiny V4.
Ak po verdikte Najvyššieho súdu odchádza Bielik ako nevinný, je to skôr potvrdením správnosti odhadu tých 92 percent ľudí, ktorí sa podľa prieskumu stretli s korupciou, no neboli by ju ochotní nahlásiť, lebo to podľa nich nemá význam. Korupcia je teda síce vnímaná ako jeden z atribútov zla, ale nikto si s ňou „nechce páliť prsty“. Aspoň trochu by mohlo pomôcť, keby ľudia, ktorí oznámia nekalé praktiky, mali zaručenú anonymitu.
No preto, aby sa ľudia začali pozerať na súdnictvo inak, bude dôležite iné. Precedens, že súd niekoho za korupciu pošle do väzenia. Len tak občania uveria, že ich angažovanosť má zmysel.
Lenže na Slovensku je veľmi pravdepodobné, že sa stane niečo úplne opačné. Títo ľudia ešte vysúdia tisíce eur od štátu a médií za nemajetkovú ujmu.