Rating ratingových agentúr
Keby sa nejaký analytik sekol o dva bilióny dolárov, no napriek tomu by trval na výsledkoch svojej analýzy akoby sa nechumelilo, bol by za hlupáka. Ak by ho rovno nepodozrievali z bočných úmyslov. A keby bola jeho kariéra posiata podobnými omylmi a čudesnými praktikami, často s fatálnymi následkami pre milióny ľudí, pravdepodobne by si už u neho nikto nedal "analyzovať" ani len to, koľko je hodín.
Zdá sa, že to, čo by isto platilo o nejakej malej rybe, neplatí o rybách z najväčších: o veľkých ratingových agentúrach. Na ratingoch, ktoré vydávajú, lipne bez preháňania celý svet. Ak by sa však mal urobiť rating ich samotných, najskôr by nestál ani za fajku močky.
O profesionalite Standard & Poor´s vypovedá ich „omyl“ v hodnote dva bilióny dolárov pri posudzovaní schopnosti Spojených štátov splácať svoje dlhy. To, že ľudia z S&P i tak trvali na zníženom ratingu verejného dlhu USA, zasa podľa niektorých amerických ekonómov a publicistov vypovedá o ich bočných úmysloch. A to bola len ostatná v dlhom rade blamáží.
Vyšetrovanie podielu S&P a Moody´s na vzniku hypotekárnej krízy, ktorá odštartovala svetovú finančnú a hospodársku krízu, trvá už od roku 2008, keď ich predstavitelia vypovedali pred Kongresom USA. Najnovšie motívy vyšetrovania, podľa ktorých boli analytici tlačení vedením, aby neznižovali ratingy vybraných produktov nadviazaných na hypotéky, len podporujú podozrenia, že išlo ešte o čosi horšie.
Najlepšie je, že podľa mnohých kritikov ani nezáleží, či niekto z agentúr skončí pred súdom za korupciu: skorumpovaným sa dá totiž nazvať celý systém. V rámci neho totiž za ratingy cenných papierov (najmä v súkromnej sfére) neplatia tí, čo sú ich potenciálnymi kupcami. Za ratingy svojich papierov si vo veľkých agentúrach platia tí, čo ich vydávajú. V prípade hypotekárnych balíkov to boli banky, ktorým skvelé ratingy od „renomovaných agentúr“ takto umožnili výborne zarábať aj na bezcenných papieroch. Vďaka čomu zasa zarábali aj tie agentúry…
Myšlienka poradenskej služby pre investorov, ktorí nemajú čas (alebo odbornú výbavu) skúmať všetky detaily tej-ktorej emisie dlhopisu, má svoje opodstatnenie. Ale aj limity.
Spoliehať sa na to, že vo svete, kde sa investície zrútia z noci na deň, ako keď zemetrasenie v japonskom Kobe v roku 1995 poslalo do mínusu ázijské trhy, vám nejaký analytik dodá zaručené predpovede, zaváňa metafyzikou. A tváriť sa, že ľudský faktor je tu nebodaj cudzím prvkom, ktorý iba čo kazí symetrické rovnice analýz, zasa zaváňa technokratickou obmedzenosťou. To všetko by sa však ešte dalo zniesť. Metafyzika i technokracia sú súčasťou nášho sveta.
Čo by sa však nemalo znášať, je hlúposť. Tou by bolo, keby ratingové firmy po všetkých tých blamážach požívali vážnosť a boli brané za autority bez toho, aby sa zmenili. Pretože ak sa tak nestane, tým cudzím prvkom deformujúcim prostredie budú čoskoro práve ony.