August nie je apríl
Rozčúlenie mimovládnych organizácií v kauze Daňového riaditeľstva je pochopiteľné. Aliancia Fair-play a Transparency International Slovensko sa zbytočne dali vtiahnuť do hier špičiek SDKÚ, za čo sa dočkali otvoreného posmechu od Mikuláša Dzurindu aj Ivana Mikloša. A Iveta Radičová mlčí. Čo vlastne čakali? August predsa nie je apríl.
V apríli si premiérka postavila hlavu a opäť raz pohrozila demisiou. Dosiahla síce odchod šéfa Daňového riaditeľstva, no okrem toho už nič. Nového šéfa daňovákov do funkcie posadilo ministerstvo financií práve tak ako toho pred ním. Celá „súťaž“ o novú budovu pre daňové úrady v Košiciach sa tým nijako nezmenila. Alebo si niekto myslel, že nový riaditeľ dopustí, aby sa mohlo hovoriť, že jeho predchodca bol odídený spravodlivo – čo by bolo v príkrom rozpore s verziou Ivana Mikloša?
V auguste má predsedníčka vlády pred sebou inú situáciu. Čo môže robiť? Na základe svojich vyhlásení z jari môže teraz už len odvolať Mikloša, alebo odvolať seba (podať demisiu). Čiže konať.
Pravdaže, mohla by ešte povedať, že s výsledkom súťaže síce nesúhlasí, ale vládnutie občas sprevádzajú, či sa nám to páči, alebo nie, aj nepekné kompromisy – a ona nechce kvôli tomu povaliť celý svoj kabinet. Zodpovednosť za Slovensko a tak ďalej… poznáte to. Samozrejme, by potom musela prehltnúť pilulku zaslúženej kritiky, ale nebolo by to nič také nezvyčajné. Napokon, ktorý premiér sa pri vládnutí dokázal vyhnúť nepekným kompromisom?
Problém je, že práve toto Radičová dosť dobre urobiť nemôže. Nie po svojich vyhrážkach demisiou. Po nich už totiž v kauze nie je možný nepekný kompromis, len nepekná prehra. Darmo, stále platí, že keď už niekto tasí zbraň, musí byť pripravený z nej aj vystreliť. Inak môže dopadnúť oveľa horšie, než ako keby ju vôbec nevyťahoval.
V apríli ešte mimovládne organizácie napádali výber budovy v Košiciach z titulu svojho mimovládneho štatútu. Lenže potom sa dali ministrom financií, daňovým riaditeľstvom a nepriamo aj premiérkou prizvať k hodnoteniu súťaže, ako nejaký poradný zbor Úradu vlády. Keď sa po svojom hodnotení v auguste od Mikloša dozvedajú, že „mimovládky nevládnu, zodpovednosť máme my“, dozvedajú sa len to, čo poznajú poradcovia politikov: Ďakujeme vám za vaše rady, ale vládneme tu my!
Resumé? Mikloš s Dzurindom nielenže porazili Radičovú v jej názore na stranícky klientelizmus SDKÚ, ale tá dnes vďaka nim (ale aj vďaka sebe) vyzerá aj ako politik, ktorý pri svojich vyhrážkach len blufuje. Špičky SDKÚ nielenže s prehľadom ignorujú názor mimovládnych organizácií na to, ako má a ako nemá vyzerať transparentná verejná súťaž, ale snažia sa ich ešte aj znížiť na úroveň prizvaných štatistov.
Veru, august nie je apríl. Len ten klientelizmus SDKÚ je už roky rovnaký. S Radičovou či bez nej.