Zahmlievanie
O tom akú podobu má jazyk politiky, rozhoduje jednak politický režim, najdôležitejšia je však doba vzniku.
Plagát, začínajúci oslovením Mojim národom, plný kvetnatých slov, ktorým cisár František Jozef oznamoval vyhlásenie vojny Srbsku, by sa dnes nikto neunúval ani len čítať.
Politický jazyk sa od bežnej hovorovej reči síce líši svojou podstatou, lebo je plný metafor, no ak v súčasnosti politik nedokáže sformulovať myšlienku do 30 sekúnd, aby sa mohol objaviť vo večernom spravodajstve, nemá šancu zaujať publikum.
Od budovania štátu cez budovanie rozvinutej socialistickej spoločnosti sme sa tak za uplynulých sto rokov dostali až k dnešnému „newspeaku“, v ktorom sa to len tak hmýri výrazmi ako optimalizácia, racionalizácia, atď.
Slovenčina má pekný výraz „zahmlievať“. Toto slovo asi najlepšie vyjadruje to, čo s takou obľubou robia naši volení zástupcovia. Nacvičenými frázami zastierajú podstatu vecí.
V ére všeobecnej politickej korektnosti sa však nemôžeme čudovať, že politici nepovedia nič na rovinu, ale všetko zaobalia do nacvičených floskúl.
Rozdiel je len v tom, že Vladimír Mečiar bol ešte samorast, ktorý poslucháčov ohuroval prívalom slov. No v tomto smere neprekonateľný Mikuláš Dzurinda je už produkt mediálnych poradcov.
Skratkovitosť, ktorú tínedžeri doviedli až do dokonalosti, spolu s frázami tak tvoria pevný amalgám politického jazyka.
Nuž, žiada sa mi povedať, že inak to asi ani nejde. Podstatné je však to, či ľudia dokážu túto hru prekuknúť.