Zahalený
Ak chcelo mestské zastupiteľstvo v Rajci umiestniť na Námestí SNP sochu významnej osobnosti, iste malo na výber z množstva národných dejateľov. Taký Viest alebo Golian, ktorým sa ešte takejto pocty nedostalo, by si iste svoju sochu na Slovensku zaslúžili.
To, že si vybrali práve osobu Ďurčanského, svedčí o ich absolútnom nepochopení histórie, resp. ich pomýlených hodnotách.
Umiestniť na verejnom priestranstve nesúcom názov po udalosti, ktorá je najväčším míľnikom v našich novodobých dejinách, keď sa vlastne Slováci jediný raz postavili otvorene proti nepriateľskej moci, bustu antisemitu, arizátora a vojnového zločinca odsúdeného na trest smrti, je výsmechom všetkých tých, ktorí sa SNP zúčastnili.
Tento paradox bohužiaľ nie je ojedinelým prejavom slovenskej politickej schizofrénie. S touto diagnózou sa stretávame aj na najvyšších poschodiach našej politiky. Len ťažko sa dá pochopiť, prečo poslanec „sociálnodemokratického“ Smeru Ján Podmanický napísal doslov k zbierke básní velebiacich Tisa.
Jedinou dobrou správou v tejto súvislosti je, že ešte stále existujú občania, ktorým všetko nie je jedno. Včerajší happening v Rajci, pri ktorom zahalili bustu Ďurčanského do toaletného papiera, poukázal na dve veci: bojovať proti fašizmu je potrebné aj 66 rokov po skončení vojny. To, že takúto akciu nepodporil SZPB (s odôvodnením, že nechcú byť konfrontační) je zasa smutným nepochopením situácie.