Globálny strach
Pokiaľ je triviálne pýtať sa, ako sa svet zmenil po 11. septembri 2001, potom je aj triviálne odpovedať, že k horšiemu. Až na to, že globálny strach sám osebe žiadnou trivialitou nie je.
Strach z poznania, že na zoznam všemožných nezmyslených, náhlych a bolestných smrtí, ktoré hrozia bežnému Američanovi či Európanovi, je treba pridať položku: teroristický útok. Na palube lietadla, v kancelárii, na stanici, v metre. Nie v exotickej cudzine pri plnení dajakých tajných a nebezpečných misií. Pekne v centre New Yorku, Madridu, Londýna… Celkom bez ohľadu na to, akého ste vierovyznania, koho volíte, alebo aký je váš názor na blízkovýchodný konflikt. A vaša úzkosť bude sotva menšia, keď sa dozviete, že ten, kto sa vás chystá zavraždiť, proti vám osobne vlastne nič nemá, keďže pre neho ste len anonymnou položkou.
Preto bol 11. september 2001 pre Západ výnimočný. Terorizmus bol samozrejme realitou už dávno predtým. Šokujúci bol až jeho rozsah a jeho prenesenie do západných centier.
Ten istý strach živí aj konšpiračné teórie. Namiesto priznania, že zlyhala bezpečnostná mašinéria jednej superveľmoci a vláda Georgea W. Busha premrhala prvé mesiace v úrade podceňovaním varovných informácií, sa predostierajú teórie, že to bol v skutočnosti obludný vražedný komplot. Taký, do ktorého boli namočené desiatky či stovky ľudí z vlády, tajných služieb a armády (museli, ináč by sa to nedalo urobiť) – a o ktorom dodnes neprenikla jediná informácia „zvnútra“. Všetko svetu odhaľuje hŕstka „bádateľov“ cez internet… No keďže účelom komplotu malo byť podľa nich vyvolanie strachu, kruh sa tu uzatvára. Vyberte si sami, čoho sa chcete báť viac. Zraniteľnej, alebo supermocnej superveľmoci?
Žiaľ, globálny strach nie je živený len globálnych terorom namiereným proti Západu, ale aj globálnou odpoveďou Západu naň.
Cieľom vojny v Afganistane malo byť potrestanie plánovačov útokov. Lenže plánovači sa rozpŕchli a vojna nezabránila útokom v Madride či Londýne. Na Východe najviac trpia nevinní, kým u nás na Západe za dobré správy naďalej nepovažujeme odstránenie hrozby, ale len úspešné zatknutie ďalších ochotníkov (ako teraz v Nemecku). O vojne v Iraku, či o Guantanáme, je v tomto ohľade škoda hovoriť.
Kto má dnes navrch? Ťažká odpoveď. Keby bola programom autorov 11. septembra „iba“ zmena globálneho systému, potom prehrávajú. O takom programe však veľa nehovoria ani oni sami. Ak by sme ale mali hovoriť o rozosievaní existenčnej úzkosti, potom boli úspešní až-až.
Akoby nestačili mnohoraké pochybnosti o tom, či sa dá „vojna proti teroru“ vôbec niekedy vyhrať. „Vojna proti strachu“ je v tomto ohľade už len číry oxymoron.