Späť na perifériu?
Upokojenie trhov po tom, čo ich nemeckí politici najprv vystrašili a vzápätí uchlácholili, nič neznamená. Každý kuloárny šplech z nejakej tej schôdzky európskych a svetových politikov, s akými sa teraz roztrhlo vrece, bude mať silu rozbušky.
Už toto samo osebe by stačilo ako dôkaz, že v eurozóne ide do tuhého.
Nikto presne nevie, ako bude vyzerať „veľké finále“. Ešte väčším problémom však je, že názory na to, čo by sa malo stať, sa nepribližujú, ale čoraz viac vzďaľujú
Dnes je už zrejmé, že dlhová kríza je ekonomická „príhoda“, ktorá kruto obnažila slabú politickú pripravenosť Európy na podobné pohromy reagovať. Konsenzuálne, a najmä pohotovo. Pred rokom musel americký prezident Obama na diaľku urgovať, aby sa európske vlády konečne rozhýbali. Teraz už posiela rovno svojho emisára v podobe ministra financií Geithnera. To nie je vec lásky k Európe, ale obava, že na váhavosť európskych lídrov doplatí zvyšok sveta novou recesiou.
Aké sú tie vzďaľujúce sa postoje? Na jednej strane je názor, že ak má mať európsky projekt nejakú budúcnosť, musí podstúpiť proces hlbšej integrácie. Nejde len o fiškálnu úniu – tá sa berie ako samozrejmosť. Zmeny musia byť aj politické. Na opačnej strane je postoj typu: čím skôr vyskočíme z potápajúcej sa lode, tým väčšiu šancu zachrániť sa máme.
Proti tomu prvému postoju stojí prostá úvaha, že keď tí európski politici, ktorí tento postoj zdieľajú, nemali odvahu či silu tlačiť na hlbšiu integráciu v časoch konjunktúry, v čase krízy to budú mať stonásobne ťažšie.
Druhý postoj to má jednoduchšie. Panika a z nej plynúci národný egoizmus („buď skočia cez palubu Gréci, alebo povyskakujme my, aby sme sa zachránili“) sa vo verejnosti šíri ľahšie než optimizmus. Tým skôr, keď na optimizmus dnes nie je veľa dôvodov. Lenže to ešte neznamená, že takýto postoj je pre verejnosť aj výhodný.
Politici, ktorí takto surfujú na vlnách paniky, nie sú schopní zodpovedať zásadné otázky. Ak začneme „vyskakovať cez palubu“ – nemusí to byť rovno odchod z eurozóny, stačí, keď bojkotujeme spoločné plány – je takmer isté, že loď sa potopí. Myslíme si na Slovensku, že my si budeme pokojne plávať ďalej akoby nič? Komu u nás budú naozaj vyhovovať obnovené colné bariéry či obmedzenia týkajúce sa voľného pohybu pracovných síl? Komu bude vyhovovať viacrýchlostná Európa? Naše miesto v nej nebude na špici, to si nemaľujme ani náhodou. Dokážu títo politici zodpovedať, ako by potom v praxi vyzerala naša „väčšia samostatnosť“? V čom sme boli kedy naozaj ekonomicky samostatní? V tom, že tých pár drobných, ktoré sa u nás vyzbierajú na daniach a poplatkoch, sme si cez našich politikov rozkrádali pekne „samostatne“? Asi. Vo všetkom ostatnom sme totiž vždy osudovo záviseli od ostatných.
Nevieme, aké bude „veľké finále“ terajšej krízy. V našom záujme však je nedostať sa opäť na perifériu, z ktorej sa potom budeme celé dekády „približovať Európe“. Už sme to zažili, a mohli by sme sa poučiť.