Právo na hrdosť
Práce je u nás málo. A keď je, tak býva často desiatky kilometrov vzdialená od miesta bydliska. Lenže vlakové spoje sa rušia.
Podobne autobusové linky, ktoré sa rôzne zlučujú a menia trasy. Rušia a zlučujú sa málotriedky. Deti musia tiež viac cestovať. Štát za svojich poistencov do systému verejného zdravotníctva odvádza len zlomok toho, čo by mal. A zdravotné poisťovne stanovujú na úkony, ktoré nemocniciam preplatia, také limity, ktoré nútia nemocnice posielať domov pacientov pred operáciami. Po celom Slovensku sa rušia a redukujú celé nemocničné oddelenia. Podvyživená veda a školstvo. Ceny energií, dostupnosť úverov a hypoték. A tak ďalej…
To nie sú plané teórie. To všetko sú normálne, každodenné starosti množstva ľudí v našej krajine. Môžu si hovoriť, že za to všetko môže kríza. Alebo štyri ročné obdobia, plus svetový imperializmus. Alebo Severná Kórea. Prečo nie rovno Godzila? Len veľmi ťažko si však nechajú nahovoriť, že je to tak v poriadku.
Základnou bariérou medzi týmito ľuďmi a vládou Ivety Radičovej je neschopnosť a aj neochota vlády aspoň identifikovať problémy, ktorými títo ľudia žijú, ako problémy. Je samozrejmé, že potom sa len veľmi ťažko dá diskutovať o ich riešení.
Ale nielen to. Keď si vládni úradníci namýšľajú, že búriaci sa lekári či učitelia sú vlastne iba spiatočníci, ktorí chcú „brzdiť pokrok“, keď sa chcú v takomto duchu dokonca verejne vyjadrovať, docielia iba jedno. Pre všetkých tých nespokojných sa sami stanú problémom – a jediným riešením takého problému sa potom môže stať ich výmena. Úplne zbytočne bude potom taká vláda hovoriť o tom, že sociálne napätie má politický podtext, že je „spolitizované“. Samozrejme, že je – veď politikum z neho vyrába samotná vláda.
Je to vláda, ktorá neustále rieši sama seba, a ktorá – ako sa to názorne ukazuje na tancoch okolo eurovalu, celkom nepokryte vyhlasuje, že už len samotná jej existencia je najvyšším dobrom, ktorému sa musí všetko ostatné podriadiť. Vláda, ktorá si ani zoči-voči hrozbe novej recesie nedokáže priznať, že toto nie je vhodný čas na experimenty typu superhrubej mzdy a odvodového bonusu. A ktorá v mene takýchto teoretických chimér odmieta prevziať zodpovednosť za každodenný život obyvateľov Slovenska.
Bojovať o seba a za seba sa dá rôzne. Napríklad tak, že budete vydávať spisy o tom, aký je štát mizerný vlastník a manažér – a pekne pritom cuckať zo štátnych peňazí ako naši hayekovci. Alebo budete o seba a za seba bojovať tak, že spoločným nátlakom donútite toho mizerného vlastníka a manažéra, aby vás začal konečne brať vážne. Ten prvý spôsob sa ľudovo pekne nazýva „vyčuranosť“. Ten druhý sa nazýva hľadanie vlastnej hrdosti. A na tom, že sa rôzne skupiny obyvateľov Slovenska správajú hrdo, nemôže byť nič zlé.