Spravodlivé Slovensko
Na to, aby strana získala imidž bojovníka proti korupcii, nestačí, že jej lídri mávajú na verejnosti zástavou transparentnosti alebo že vymyslia webovú stránku, na ktorej svojim rivalom pripomenú všetky ich kauzy.
Dokonca nestačí ani to, že vo svojom programe celkom slušne rozpracujú problematiku korupcie, pokiaľ sa týmito zásadami aj sami nezačnú riadiť.
Áno, reč je o SDKÚ. A o jej nových kauzách, pretože ku kostlivcom z minulosti ako Palacka či Kucej sa pridávajú noví. Po Ščurkovi a kauze platina sa promptne objavila ďalšia. Kamerový systém, ktorý sa bežne dá zaobstarať za 200-tisíc eur, sa riaditeľstvo colnej správy rozhodlo „výhodne kúpiť“ za dvojnásobok tejto ceny. Prečo? To vie pravdepodobne len František Kurej, človek blízky SDKÚ, ktorý mal tento tender na starosti.
Colníci v tendri na nákup kamerového systému na ochranu schengenského priestoru v Čiernej nad Tisou požadovali, aby tieto zariadenia vydržali až mínus 40-stupňové teploty. Čo na tom, že v Zemplíne o takýchto mrazoch široko-ďaleko ani nechyrovať a podľa štatistík najnižšie nameraná teplota –41,0 °C, bola zaznamenaná v roku 1929 vo Vígľaši, časti Pstruša, na strednom Slovensku?
Ak sa kritériá vo verejnej zákazke vyrobia priamo na mieru jedinému možnému víťazovi, tak potom nie je čo riešiť. Potom si už len politici a obchodníci môžu potriasť rukami, že urobili dobrý biznis, na ktorý sa im poskladali všetci občania.
Verejné obstarávanie sa v našich končinách stalo predmetom politického podnikania a partokracia s ňou súvisiaca je v strednej Európe zažratá. Všimol si to aj britský týždenník The Economist. V texte sa síce venuje situácii v Česku, no vzhľadom na podobný historický vývoj má „zahnívajúca partokracia“ veľmi podobný charakter aj u nás. Arogancia politických elít, ktoré sa zmocnili demokratického procesu, je zhruba rovnaká, len objem politicky riadeného biznisu je u nás menší, vzhľadom na veľkosť krajiny.
A keď je reč o arogancii moci, nemožno nespomenúť ani na personálne čistky, ktoré sa opäť v štátnej správe dejú. To, že ministerstvo zahraničných vecí, na ktorom sa doteraz predsa len zvyklo o čosi viac prihliadať na odbornosť ako na stranícky preukaz, si SDKÚ pomýlilo so svojou centrálou, svedčí o strate akýchkoľvek zábran.
Takto má teda vyzerať to spravodlivé Slovensko, o ktorom SDKÚ básni vo svojich predvolebných kampaniach? Strana Mikuláša Dzurindu je však evidentne nepoučiteľná a zostáva verná svojej arogancii.