Akcia: Šach – mat
Najprv bola reakcia, že veď vojenská tajná služba žiadne odpočúvacie zariadenie nemá. Čím sa asi chcelo naznačiť, že odpočúvanie novinárov nemohlo prebehnúť. Potom nasledovala verzia, že prebehnúť nemohlo žiadne nelegálne odpočúvanie.
Čím sa chcelo dokladať, že keď to odsúhlasil nejaký sudca, tak bolo všetko v poriadku. Keď sa ukázalo, že ani to na príčetnejšiu časť verejnosti a politikov nezaberie, začali sa fabulovať konšpiračné teórie.
Klamať sa zo zásady nepatrí, hovorievame našim deťom. A medzi sebou, dospelými, k tomu občas potichu (a trochu cynicky) dodávame, že keď už klamať, tak aspoň kvalifikovane.
Keď sa Ľubomír Galko v parlamentnom výbore rozčuľoval nad indiskrétnosťou poslancov, ktorí sa ho pýtali, čo mal na mysli, keď im prednedávnom hovoril, ako sa vraj proti jeho osobe chystá štvavá kampaň, asi už zabudol, že podobné reči verejne šíril napríklad vo svojich blogoch. Dá sa to vôbec ešte verejnejšie? A keď mu príčetnejšia časť verejnosti a politikov nezhltla ani teóriu, podľa ktorej bolo úplne v poriadku odpočúvať novinárov preto, aby sa vraj takouto cestou zistilo, kto z jeho rezortu vynáša, zahalil sa do plášťa „utajovaných informácií“.
Nedá sa mať všetko naraz. Nedá sa niekoho špicľovať preto, lebo chystá proti vám nejakú kampaň, zároveň preto, lebo je zapletený v tendroch a ešte k tomu aj preto, lebo zisťujete, kadiaľ unikajú informácie z vami riadeného (!) úradu. Alebo že by vojenskí tajní v prípade odpočúvaných novinárov „kápli“ na takých zaprisahaných lotrov, čo sú zapletení vo všetkom naraz? Tak tomu môže veriť naozaj len niekto paranoidný. Mimochodom, ani Galko tomu neveril, veď ani on netvrdil všetko naraz. Iba sa snažil takto prispôsobovať zisteniam, ktoré sa na neho postupne valili…
Čo už. Nedá sa opájať tým, aké skvelé informácie vám v zvodkách predkladajú „vaši tajní“, a nevystaviť sa tak riziku, že sa stanete hračkou v ich rukách.
Ak sa Galko bez svojho vedomia stal hračkou v rukách „jeho tajných“, rezignácia na funkciu mu nemala trvať ani dve sekundy. No ak by sa vo svojom úrade nebodaj tešil z toho, ako má vojenská kontrarozviedka vraj „rozviazané ruky“ – čo v praxi znamená, že sa hrali na vyšetrovateľov hospodárskej kriminality (neoprávnene), že riešili kontakty novinárov (absolútne neoprávnene), alebo že dokonca monitorovali predsedníčku vlády (v členskej krajine EÚ a NATO?), potom by Galko nebol iba nekompetentný, ale aj nebezpečný. Spolu s politickou stranou, ktorá by mu to – či už vopred, alebo dodatočne – odobrila.
Tajné služby a ich šéfovia sú u nás roky (áno, aj v roku 2007 to tak bolo) zrelé na totálnu prestavbu. A politici, ktorí ten chliev bránia?
Richard Sulík má v jednom pravdu: slovenská politická scéna je plná presluhujúcich politikov. Mýli sa však v tom, keď to chce merať rokmi. Nie, presluhovať sa dá i po roku a pol. Moc je silná a nebezpečná droga, ktorá u niekoho vyvolá závislosť už po prvej dávke. Existuje len jedno riešenie: detox. Štyri roky sú minimum.