Podozrivý súhlas
Je zaujímavé, ako promptne naše hlavné politické strany súhlasia so zmenou zmlúv o Európskej únii tak, aby sa mohla dosiahnuť "fiškálna únia". Zaujímavé je to preto, lebo väčšina slovenských politikov si pod fiškálnou úniou predstavuje zrejme čosi, čo si naozaj zaslúži len tie úvodzovky vpredu i vzadu.
Zodpovedné rozpočty? Sankcie za porušovanie pravidiel? Áno, všetci na Slovensku sú za. Pochopiteľne, veď takmer všetci si tu pred rokom robili kampaň na Grécku, na „gréckej ceste“, ktorej sa musíme vyhnúť. No spýtajte sa ich na dane. Začnete dostávať celkom iné odpovede: na náš skvelý daňový systém nám žiadny bruselský úradník nebude siahať!
Pritom dane sú prioritnou položkou akejkoľvek štátnej rozpočtovej politiky, zodpovednej či nezodpovednej. Je naozaj záhadou, ako si naši politici predstavujú funkčnú fiškálnu úniu bez spoločnej daňovej politiky.
Ako môže dlhodobo dobre fungovať spoločný trh so spoločnou menou a spoločnými rozpočtovými pravidlami, ktorý je krivený a komplikovaný rôznymi výhodnými sadzbami, daňovými výnimkami a prázdninami pre firmy, ktoré v domovských krajinách obvykle platia celkom iné dane, než akými sa im podkladajú niektoré vlády? Ak si slovenskí politici myslia, že čoraz tesnejšie sa integrujúca únia sa naveky zaobíde bez koordinácie daňových politík, potom sú odsúdení o nejaký ten čas opäť hrať prekvapených: „Ako? O tom predsa reč nebola…“ Je to, samozrejme, hlúposť.
Think-tanky pravidelne vydávajú svoje náreky nad tým, aké obrovské je na Slovensku daňové zaťaženie. Na druhej strane sa tu však pestuje predstava, že keby sa mali harmonizovať európske daňové systémy, „Bruselom nadiktované“ dane by nás iba potom začali zodierať z kože.
Je to dvojaký nezmysel. Jednak preto, lebo dnes nejde o dane z príjmu fyzických osôb, ale o harmonizovanie základov daní pre firmy. Ale aj preto, lebo i keby malo ísť o dane fyzických osôb, sotva by sa ktokoľvek v Bruseli správal k slovenským občanom tak hulvátsky, ako sa k nim správajú naši politici.
Nie je chyba Bruselu, ale naša chyba, že z každého eura, ktoré zaplatíme na daniach, sa možno tridsať centov buď rovno rozkradne, alebo cez štátne zákazky skončí niekde v straníckych pokladniciach či v daňových rajoch (čo je často vlastne to isté).
Len naša chyba je aj to, že sa u nás najviac zo všetkého zdaňuje práca, že sa u nás veselo zdvihne DPH, na čo najviac doplácajú chudobní, no zdanenie majetku je minimálne, alebo rovno nulové (dividendy). Nám utekajú milióny z daní, nie Bruselu. My sa necháme ohlupovať chytrákmi, ktorí recitujú, že daň z príjmu je „trestom za prácu“, kým oni prví majú svoje málo zdanené majetky zovšadiaľ inokadiaľ, len nie z práce.
Nebude chyba Bruselu, ale iba naša chyba, keď sa nedokážeme k daňovému systému postaviť pragmaticky. Funguje alebo nefunguje? A pre koho?