Ani na klystír
Najväčším neplatičom nášho verejného zdravotníctva je štát. Druhým najväčším neplatičom sú poisťovne. Nič na tom nezmení fakt, že štát si výšku platieb za svojich poistencov určuje sám a že poisťovne uhrádzajú zdravotnícke výkony tiež len tak, ako im to umožňujú zákony.
Ani argumentácia, že je to preto, lebo štát viac platiť nemôže a poisťovne nemusia, na tom nič nezmení.
Všetko je v súlade s legislatívou. Akurát, štát za svojich poistencov platí málo vzhľadom na to, akú reálnu výšku u nás predstavujú zdravotné odvody, poisťovne uhrádzajú málo vzhľadom na to, aké reálne výkony sa vo verejnom zdravotníctve robia. To nie je vec filozofie, ideológie či svetonázoru. To je vec počtov.
Nemocnice, z ktorých amputovali všetko, čo malo aspoň teoretickú šancu zarábať, padajú na kolená. Štát (ten najväčší neplatič) sa z času na čas zatvári ako grand a nemocniciam veľkodušne odpustí dlhy. Lenže po oddlžení sa situácia opakuje. Štát platí málo, poisťovne platia málo, nemocnice idú do kolien…
Kto je v tom báječnom systéme cudzinec? Kto je pária? No predsa verejné nemocnice. Keby mali štát, poisťovne aj nemocnice spoločného majiteľa, systém by sa „vyliečil“. Stavme sa. Z nemocníc by sa vyselektovali tie, ktoré by sa nechali zaniknúť. Zvyšok by sa ocitol pod blahodarnou spoločnou finančnou strechou. No a tak, ako dnes poisťovne čušia, namiesto toho, aby naháňali od štátu reálne odvody, a ako štát dnes čuší, namiesto toho, aby nútil poisťovne platiť nemocniciam reálne výkony, tak by potom obaja – štát i poisťovne – čušali na adresu nemocníc. Tých nemocníc, ktoré dnes štát označuje za hlavnú príčinu biedy slovenského zdravotníctva… Od neplatiča je to veru dosť pikantné, ale veď u nás už štátu prešli aj onakvejšie drzosti, všakže.
Keď teda dnes mnohí lekári vidia v tom, čo stvárajú niektorí poslanci Národnej rady, iba dôkaz toho, že už majú svojho majiteľa (zhodného s majiteľom minimálne časti poisťovníctva), a že ten majiteľ sa ich prostredníctvom usiluje dokončiť ovládnutie systému ovládnutím poslednej jeho časti – nemocníc, vôbec nemusia byť paranoidní, hlúpi, či politicky zaslepení. Možno majú len svoje skúsenosti s kapitalizmom po slovensky.
To je taký systém, v ktorom nás o podnikaní a podnikateľských cnostiach poúčajú rôzni dosadení manažéri monopolov a takmer-monopolov, ktorých „podnikanie“ spočíva v tom, že futrujú peniazmi vybraných politikov a ich strany. V ktorom živnosť je často len obyčajný útek pred nezamestnanosťou. „Cnosťou“ je ošmeknúť systém na odvodoch – a pred televízorom potom hulákať, čo si to tí doktori dovoľujú. A tešiť sa na súkromné zdravotníctvo. V štáte, v ktorom by si 80 percent obyvateľov zo svojich príjmov nenašetrilo ani na klystír.